Je ráno niekedy začiatkom júna.
V 1000m nad morom v chate bez elektriny je aj v tomto ročnom období celkom sviežo na postavenie bradaviek pod tričkom trebárs aj chlapskej hrude, trebárs aj chlpatej.
Dolina je veliká, kopce tiež, slnko vyšlo pred tromi hodinami, však chata nie a nie svetla dostať. Pochmúrne myšlienky sa okolo nastávajúce dňa točia. Úloha je jasná: Nájsť na kopci prameň, sledovať ho až kým zmizne, zapísať polohu GPS. Ako hovorím, pochmúrne myšlienky.
Ktosi otvorí okno a vtedy zisťujem, že slnko predsalen už aj v doline svieti.
Zamrmlem si do spacáku na znak solidarity pred votrelcom v izbe a otočím sa prdieť na druhú stranu spacáku. Doprajem si 10min a potom idem loviť chleba a klobásky.
Vydávame sa na lov. Logistiku nikto neprelúskal, mne je však jasné, že nájsť prameň na kopci bude ťažšie ako nájsť kliešťa nad 500m nad morom. (a že vraj im je tam zima)
Začíname na sedle po prekonaní úvodných 400 vertikálnych (zdola hore (tentoraz nie naopak)) metrov.
Zrazu mám pocit, že nikomu nie je jasné, čo sa vlastne ide robiť, ale ochotne sa vydávam so skupinou, čo sa vybrala na južnú stranu prelúskať kosodrevinu, kde je (bol) (nečítať spoločne posledné dve slová) údajne chodník. Po 20-tich metroch ľutujem svoje rozhodnutie, ale slovo chlapa (aj keď imaginárne) je slovo chlapa. Také tie plazivé borovice sú celkom sranda, najmä keď to má človek všade okrem nad sebou a zisťuje, že mu turistická palica bude len na dve veci: zavadzať a jedovať ho.
Po 30-tich metroch skladám palicu, priväzujem ju k batohu, počujem vzďaľovať sa skupinu druhov, z ktorých nepoznám ani jedného. (Naša skupina si vybrala schodnú cestu po severnej strane. )
Zbavený záťaže palice chytám tempo asi 4 metre za minútu a po 10 minútach "dobieham" skupinku hôrnych chlapov. Zisťujem, že sa pozerám poslednému na boty a ostatní sú ešte o ďalšieho človeka vyššie ako on. Pôvodný kurz po vrstevnici je teda už zabudnutý. Neskôr sa dozviem, že sledovali cestu. Neskôr sa dozviem, že cesta znamená pol metra bez konára. Neskôr sa dozviem, že cesta je tam, kde sa zrovna pozrieš.
Po asi 20min prichádzame na plošinku, o rozmeroch asi 150cmx150cm. Vidíme na severnú skupinu a zisťujeme, že sme odbočili. S frflaním sa vraciame o pár chlapov nižšie. Učím sa chodiť horizontálne.
Chodiť horizontálne znamená, že nohy, trup a hlava sú horizontálne voči sebe umiestnené, zatiaľ čo ruky, zuby a batoh so zloženou kráčacou palicou slúžia na zachytenie sa o konáre, ktorých je okolo stále dosť. Plnia dvojitú funkciu. Tie hore slúžia na udržanie sa pred pádom, tie dolu slúžia na rozdávanie modrín.
Po hodine sa dostávam do doliny.
Nikomu sa nechce ďalej, čo je pochopiteľné.
Vydávam sa teda sám na severnú stranu. Akosi vo mne zostáva teplý pocit od rána, keď som si povedal, že okrem klobásy s chlebom ulovím aspoň 2 pramene.
haha
Nájdem prameň a samozrejme mi nestačí. Štverám sa ešte 600m vyššie a stále nič. Neskôr rozhoduje SMSka o návrate.
V tábore sa pochválim.
V tábore si oddýchnem.
V tábore ma prehovoria, že keby ten prameň mal ešte GPS, bolo by lepšie.
V tábore som sám, kto videl prameň.
Je mi jasné, že v tábore budú všetci ostatní okrem mňa.
Po ďalšej hodine nachádzam prameň znovu.
S cestou naspäť je to horšie.
Damn it!
Zajtra sa vyspím
