Pôvodne som chcel písať o Lodenici, ale všetci, ktorí tam chceli byť, tak tam buď boli, alebo neboli. V postate je asi nepotrebné písať o tom, že človek si išiel oddýchnuť. A kto si neoddýchol, tak najmä kvôli tomu, že vedľa jeho stanu chrápal nejaký týpek celú noc, a potom nejaké nevymáchané cicky, ktoré nemajú na robote nič iné, len klábosiť... človeka budili rozprávaním od siedmej rána. Stanovačka sa teda mohla zvrhnúť na súťaž o tom, kto bude rozprávať viacej, kto bude teda viacej otravný, ale ako sa hovorí... múdrejší ustúpi. V mojom prípade to nakoniec bolo asi dva kilometre. Ešte mi tak napadlo, že prehovorím kamarátku v stane, nech začne hlasite vzdychať a možno to zavrie huby slečnám odvedľa a možno si zoberú príklad... Ale kamarátka vďaka štupľom v ušiach spala aj keď prvá kapela už hrala naplno. Takže napíšem úplne o niečom inom. Ako sa všetko s..., alebo o tom, ako moje krásne oči nemali tentokrát úspech.