Figúra už nie je čo bývala, ale keď sa chceš z hrobu vyhrabať, je vhodné nebyť spopolnený, bo z prachu sa ťažko budujú zase bunkové spojenia a to už nehovorím o nejakej vhodnej konštrukcii podobnej zombiemu.
Takže sme pochovaní, pod ťažkým kameňom...
Nechty neudržiavané, niekedy aj niekoľko desiatok centimetrov dlhé. Do hrobu nás nedali spolu s vreckovým nožíkom (ja si to dám tuším do závete)... manikúra teda pasé, takže treba si nechty najprv okúsať, aby sme mohli ten šuter poriadne uchopiť.
Však zuby roztrasené niekde okolo vankúša pod temenom našej bývalej hlavy. Pozbierať ich pomocou tých nechtov..... to asi skôr počkáme do ďalšieho orogénneho cyklu, keď sa budú exhumovať celé kilometre zeminy....
takže máme začarovaný kruh.
Ako teda vyliezť z hrobu po 500 rokoch, nájsť miesto, kde kedysi stál náš skromný domček a vystrašiť zopár nič netušiacich občanov?
Najprv predpokladajme, že hrob je ešte v pohode, nestojí nad ním nové obytné centrum ako dakde v okolí Račianskeho mýta.... ťažko by sa nám škrábalo cez meter betónu.
Zuby nám nakoniec ani nebude treba, budeme sa hrabať nie priamo nahor, ale trochu šikmo, teda sa nám nechty zídu. Jazyk už tiež nebude, čo kedysi, takže robiť si ťažkú hlavu nad tým, že budeme šušlať a mať menšie konverzačné problémy .... je tiež trochu naivné.
Povedzme, že sme schopní nejakým spôsobom určovať smer.... šiesty zmysel napríklad a vieme, že od domu sme jeden kilometer juhovýchodne. Ulice však po takom čase tiež nie sú tam, kde kedysi a vedú úplne niekde inde. Povedzme, že nakoniec si to nejako vieme vypočítať a že ak ulica ide západne a potom severne, tak pôjdeme predsa odmocninu z jednej polovice kilometra oboma smermi.
No.... a môžeme strašiť figuríny v nákupnom centre.
No.... a aby sme sa vyhli takýmto šarapatám, radšej sa stretneme so spolubývajúcimi pod zemou na dobrý mariáš raz za 100 rokov....
No a preto ľudí radšej chodíme strašiť v astrálnej forme....
A preto nás vidia len opití bezdomovci a Johnny unavený z prechádzky Parížom ;)
