Jeden mieni, pán Boh mení.
Pripravené boli igelitové sáčky proti porezaniu sa. Tak narýchlo by sa dalo povedať, že jediné, čo som nedomyslel bolo čisté oblečenie.
Pokaziť sa toho mohlo veľa... pokazilo sa všetko čo sa mohlo.
Zísť dolu z kopca asi 1100 m nebol až taký problém. Oddychoval som raz. Na stanici to natlačím do vlaku a potom už len chvíľa a 800 m z mojej stanice do kopca hádam nejako zvládnem.
Tetuška, ktorá robí pre dráhy ma pred stanicou otočila, že to tam do vlaku nemôžem vpratať. Ešte mi čosi po francúzsky kričala, ale to už moja hrdosť a vínko mali namierené o stanicu ďalej, kde sa hrdosť a vínko dohodli, že to naložia tam. Presne 1200 m (pôvodne som myslel, že len 500m ) navyše by už možno mohlo robiť problémy, ale vraj chcieť je polovica úspechu. Po 250m vínko vyprchalo, rozum začal nadávať na hrdosť, že nieto backup plánu. Tetuška zrejme hneď upovedomila vysielačkou druhú stanicu, aby si na mňa dávali pozor a tak nezostávalo nič iné... len ísť.
4 zastavenia a bol som pred stanicou. Pôvodný plán, urobiť to pod rúškom noci na ďalšej stanici sa nedal uskutočniť, 21:50 je v Paríži ešte jasno.
Na ďalšej zastávke (ďalších 1500 m ) to môžem naložiť, tam je zábradlie, tam si to ani strojvedúci nevšimne na nástupišti. Asi niekedy v tom čase mi došlo, že moje teórie majú jeden háčik. Samotné naloženie do vlaku. To už z hrdosti bola malá smietka oproti únave. K ďalšej stanici som to spravil s tromi zastávkami, ale na jednej som vyraboval smetný kôš a použil plastové rukoväte na lepšie držanie a na poslednej som si dal jablko.
O tom ako som po ceste už skoro nič nevidel, idúc po močarisku, rozrážajúc komáre, počítajúc všetky zastavenia a sekundy bolesti sa nebudem rozpisovať viac. V zhrnutí môžem len konštatovať, že masturbácia a močenie s držaním sú na istý čas vylúčené, obe ruky sú zbavené citu, ale aspoň nepotrebujem kombinačky.
PS: predsa 21 zastavení, ďalšie 2 stanice napešo, spolu 6618 m, 3 hod 15 min, konečná stanica 23:15.
