Normálny Ujo

Keď sme už všetci takí otvorení? Za normálne prijímame úplne zvrátené veci ktoré nám podložia média. Normálne je, že staviame domy ľudom ktorý si ich sami zničia a nepostavíme ich tým ktorý o ne prídu nešťastím. Normálne je že kupujeme „kozičky“ deťom do Afriky, a nevieme čo kúpiť vlastným deťom na narodeniny. Normálne je, že sa zabíjajú nenarodené deti. Normálne je, že sa robia pokusy na zvieratách. Normálne je že si píšeme so sestrou na fejsbuku aj keď sedí len vo vedľajšej izbe?!?! Do kelu! Napadá mi ešte aspon tisíc vecí, ale každého z vás asi tiež... Začala som negatívne ale, neklesajte na duchu končí to rozprávkoidne :D Dnes ráno som čakala na vlak, mala som pred sebou jednu z najťažších skúšok. Sedela som v čakárni, keď dnu prišiel človiečik. Povedzme, že by sme ho mohli zaradiť ku „s-domovcom“ (*človek ktorý síce dom má, ale vykazuje všetky znaky bezdomovca). Tak priebežne sa prihovoril ľudom naokolo, až došlo aj na mňa. Neviem, mám skôr nepríjemný pocit z rozhovorov s cudzími , ale dnes som bola v stave, keď mi bolo všetko jedno a ešte k tomu niečo mi vravelo že...váž si ho je to ľudské stvorenie ako ty. Ktovie kedy naposledny sa naň niekto usmial. V podstate sme prehodili len pár slov. Ale keď som odchádzala povedal mi: „Budem na vás myslieť, nech sa vám darí.“ To bolo také krásne! Vykal mi! Jeden z pekných prejavov úcty, na ktorý by som mala právo možno tak podľa etikety 19 storočia. A ....v tej sekunde som si uvedomila že tento človiečik mi do tohto dňa doniesol šťastie! Zaprial mi ho, dal mi ho, tak ako som možno kúsok šťastia dala ja jemu... Takže zázračný alkoholový deduško, ďakujem Vám. Skúšku som spravila. Urobili Ste môj deň trochu nenormálnym. Zrúcali ďalšie predsudky. Želám Vám normálne šťastie.