Váh - kedysi u časti našich predkov označovaný ako Orava (keďže pri spoločnom sútoku mala a má väčšiu šírku), sa nezmazateľnými písmenami vryl aj do histórie, ktorú v časoch Nera, Caligulu a iných vtedajších magorov verne zapisovali historici. Človek by povedal, dávno zabudnuté - história sa ale vymazať nedá. Cestovaním po rôznych krížovkárskych a hlavolamových turnajoch po Slovensku som nemohol obísť ani dominantu Považia Trenčín, pretože o ňom bude reč. Počas svojej histórie zažil niekoľko zaujímavých príhod už od najstarších čias. Predurčovala ho k tomu jeho strategická poloha pri Váhu a opevnený strážny hrad, vďaka čomu, získavalo mesto čoraz väčší význam.
Tá najpopulárnejšia je o 79 metrov hlbokej „studni lásky“, ktorú kvôli svojej Fatime vykopal Omar. Naopak s katovým domom so stredovekými základmi sú spojené príbehy zimomravé. Čosi pripája aj Matúš Čák, uhorský feudál, legendárna postava slovenskej histografie. Práve on dal postaviť 30-metrovú vežu, z ktorej je možné dovidieť do veľkej diaľky, čo v časoch vojen bolo veľmi dôležité. Najznámejší je však asi predsa len nápis na skale hradu. VICTORIAE AVGVSTORV(m) EXERCIT(v)S QVI LAV GARICIONE SEDIT MIL (ites) L(egionis) II DCCCLV (Marcus Valerius) MAXIMIANVS LEG(atus) LEG(ionis) II AD(iuticis) CVR(avit) F(aciendum) je prepis originálu s doplnenými koncovkami vtedy skracovaných slov. Na počesť víťazného cisára a 855 vojakov druhej légie v Laugaríciu ho nechal vyryť Marcus Valerius Maximianus, legát druhej pomocnej légie. Z týchto faktov historici usúdili, že predošlé pomenovanie Trenčína bolo Laugarício. Z hodnovernejších prameňov spisovateľa Ľuda Zelienku sa však dozvedáme, že Rimania ani nevedeli, kde sa vtedy nachádzajú. Prechádzajúc však z jedného brehu na druhý, im vratký mostík praskol a polovica légie sa ocitla vo vode. Naši predkovia sa z neďalekých húštin išli popučiť od smiechu a veselo kričali "lávka v rici ó". Pri neznalosti slovanskej výslovnosti si to však Rimania vysvetlili po svojom a pomenovanie nového sídla bolo na svete.
Nuž ani súčasný názov to nemá k zaujímavému príbehu ďaleko. Možno tu boli samé trenice (hádky), či treničky, alebo si tu v krčmičkách príliš často ponúkali trúnok slovami čin-čin. Po takom desiatom aj oni skracovali slová len na trú – čin. Nech už to bolo akokoľvek, tá lavička je na Váhu dodnes. Bol som tam totiž nedávno opäť a pri pohľade na ňu sa mi táto dávna história vynorila v pamäti a tak mi pripadalo vhodné sa s ňou s vami podeliť.
