Návrat bobrov.

Keď ma pri návšteve Záhoria kamarát poučoval, že veď on chodí popri bobroch takmer každý deň, veľmi som mu neveril. Oči ma však presvedčili. Už na druhý deň ma vytiahol na bicykel pod Devín. Stačilo len chvíľku aby mi ukázal stopy po činnosti bobrov, musel som si však dobre dlho počkať, kým som uvidel bobra (alebo bobricu) naživo. V tichom úžase trochu skrytý v húštine som mohol pozorovať, ako za ním vykukla pravdepodobne jeho rodinka, pričom on sa vybral po svojom chodníku pozorne sledujúc celé okolie, či je všetko v poriadku. Už mi tŕpli aj nohy, ale nechcel som bobrov odplašiť a tak som pokorne desiatky minút znášal všetky prichádzajúce kŕče. Najprv to prichádzalo do nôh, neskôr na chrbát. Keď však zaúradoval žalúdok, bolo po tichu. Mladé sa v okamihu stratili, ale vodca len spozornel a jeho drobné očká pozreli priamo na nás. Neviem, či nás videl, lebo sa nezľakol a len pokojne otočil a majestátne odpochodoval do húštia, kde potom špľachla voda a bobor bol nenávratne preč. A tak som sa opäť presvedčil, že nie všetko to čo sa píše v učebniciach, je vždy pravda. Ale to už poznáte aj vy.