zadarmo odstavené naše auto až dovtedy, kým sa nevrátime. Parkovisko nie je prázdne. Stoja tu v dlhých radoch autá ľudí, ktorý sú práve na ďalších zájazdoch. Prišli sme prví. Autobus už je pristavený. Vidíme ho cez presklenné steny väčšej miestnosti, kde je oproti sebe niekoľko radov sedačiek, podobne ako na letisku.
Ľudia sa pomaly začínajú schádzať. Naša trojdňová cesta môže začať.
Vyrazili sme pred piatou. V Belgicku sa rozvidnieva asi o hodinu neskôr, ako na Slovensku. Fotím prvé zahmlené obrázky cez okno autobusu.
Občas sa celkom ponoríme do riedkej hmly.
Vychádza slnko. Po troch hodinách sme vo francúzskom mestečku Calais, odkiaľ pôjdeme cez eurotunel do Anglicka.
Pred tunelom je obrovská plocha obohnaná sústavou niekoľkých vysokých plotov. Na ceduliach je napísané, že do vyhradeného priestoru nemôžu vchádzať chodci. Cez hranicu sa dá dostať iba v aute, alebo v autobuse.
Musíme vystúpiť z autobusu a prejsť cez pasovú kontrolu. Odvykli sme si na nepríjemných úradníkov na hraniciach. Tu ich je hneď niekoľko. Všetci prechádzame cez kontrolu bez problémov. Čakáme iba na jednu spolucestujúcu, ktorá je niekde z Ázie a musí colníkom ukázať, že má cez počítač zabookovanú spiatočnú letenku. Po asi desiatich minútach čakania môžeme pokračovať.
Dostávame sa ku terminálu, kde stojí množstvo vlakov, ktoré prevážajú autá, kamióny a autobusy cez tunel. Zarazil ma vyslovene účelový vzhľad vagónov aj celého vlaku zvonka. Žena hovorila, že jej to pripomína vozíky, ktoré prevážajú kone.
Plášť jedného z vagónov sa celý presunul dopredu a my sa plynule dostávame s autobusom na plošinu vagóna. Prechádzame vnútrajškom až na začiatok vlaku hneď za lokomotívu.
Interiér vagóna. Toto je fotka z monitoru v autobuse, na ktorom sme mohli vidieť celý priebeh vagónovania.
Trvalo asi pol hodinu, kým sa navagónovali všetky autá za nami. Vlak sa rozbehol. Bolo to vidieť v malých bočných oknách. Z autobusu sa dalo vystúpiť. Medzi stenou vagóna a odstaveným autobusom bola medzera asi tridsať cm. Boli tam iba upozornenia, že nesmieme stáť pred, alebo za odstavenými vozidlami. Tiež, že sa tam nesmie fotiť s bleskom, aby sa nespustili alarmy. Cesta pod zemou trvala pol hodinu. Na druhej strane už sme prešli bez kontroly.
Hneď pri tuneli je v bočnej stráni veľký obraz koňa. Z autobusu sa to fotilo dosť zle. Toto je lepší obrázok, ktorý som urobil pri návrate.
Cesta do Londýna po diaľniciach mala svoje čaro. Všetko ako keby zrkadlovo otočené oproti bežnému jazdeniu v ostatnej Európe. Značka, ktorá ukazovala päťdesiatku, vlastne nebola päťdesiatka, ale 80,4672 km za hodinu, pretože rýchlosť a vzdialenosť sa neudáva v kilometroch, ale v míľach. Predbiehanie z pravej strany, koniec bočného pruhu v yardoch ... Tiež krkolomné vchádzanie na kruhové objazdy, kde sa ešte jazdí doľava.
Bol som rád, že som to mohol sledovať spoza okna autobusu a nemusel som to riešiť ako šofér.
Celý trojdňový pobyt nejdem opisovať. Všetko bolo lepšie než som si predstavoval. Za ten krátky čas som videl z Londýna toľko, koľko by som normálne stihol možno za dva týždne. Prikladám iba pár obrázkov. Sú uložené za sebou tak, ako som ich postupne nafotil.
1. deň
2. deň
3. deň
Všetky obrázky sa kliknutím zobrazia zväčšené a v lepšej kvalite v novom okne.
