3/24

Na začiatku mesiaca netuším, čo idem fotiť. Po februárovom zážitku s Islandom sa mi všetky témy zdajú načas malicherné.

Písmo: A^- | A⁺

1.marca
Občas sa vyberiem do asi jeden kilometer vzdialeného supermarketu pešo. Medzitým sú štyri iné obchody s potravinami, ale takto mám aspoň cieľ na prechádzku.
Išiel som tak aj dnes. Trochu pršalo. Na spiatočnej ceste ma na zastávke, odkiaľ chodia autobusy do Vrútok, oslovila staršia žena. Videl som, že niečo hovorila aj mužovi, ktorý išiel predo mnou s dieťaťom v kočíku, ale ten ju ignoroval. Povedala mi, či jej môžem pomôcť. Myslel som si, že bude pýtať nejaké peniaze, aj keď oblečením na to nevyzerala. Hovorila, že sa nevie dostať domov. Pýtal som sa jej kde býva. Hovorila, že na Jilemnického ulici. Povedal som jej, že teraz sme na Jilemnického ulici. Spýtal som sa jej, kde presne býva. Povedala, že oproti kasárňam. Bolo to od nás asi tristo metrov. Pomohol som jej prejsť na druhú stranu ulice a ukázal jej odkiaľ ide autobus do mesta. Je to iba jedna zastávka. Poďakovala mi a povedala, že jej to deti neuveria, že sa nevie dostať domov. Vraj už dávno nikde nebola sama. Všade ju autom vozí syn.
Chcel by som fotiť ľudí a ich príbehy. Ale stále neviem nájsť odvahu. Zatiaľ si to ani neviem predstaviť, ako by som to urobil a ako by to mohlo vyzerať.
Pred pol rokom sme so ženou boli na neplánovanej návšteve u bývalej spolužiačky. Popri rozhovore som si urobil aj niekoľko jej portrétov. Jeden z nich sa mi veľmi páči. Spýtal som sa jej, či by som ho mohol uverejniť na blogu. Povedala, že radšej nie. Samozrejme to rešpektujem. Ale je to jedna z mojich najlepších fotiek, ktorú som kedy urobil a ktorú nikdy neuverejním.

3.marca
Pohľad z okna.

Pripomenulo mi to jeden náš dávnejší výlet. Išli sme s kamošom na chatu pod Borišovom. Myslím, že to bolo niekedy začiatkom mája. Keď sme opustili cestu v doline a začali sme strmšie stúpať ku chate, asi v poslednej tretine bola zem v riedkom lese celá pokrytá divo rastúcimi snežienkami.
Tieto, za naším domom, niekto musel zasadiť. Odvtedy tam kvitnú každý rok.

4. marec
Jar prichádza o pár týždňov skôr ako po minulé roky. Znovu rozkvitli biele krokusy v parku pri fontáne na Severe. Nasadili ich tam asi pred štyrmi rokmi. Odvtedy každú jar rastú v tom istom kľukatom páse.

Zaparkoval

9. marec
V januárovom blogu (1/24) som uverejnil moje fotky, ktoré by som mohol použiť ako portfólio, keby som sa uchádzal o štúdium na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave.
Pokračovanie hľadania:

Štylizovaný autoportrét

Séria zjednotených obrázkov:

Ešte mi chýba ilustračná fotografia.
Mohlo by to byť k pesničke Košilela od Stromboli, kde sa spieva:
... kvílivá jak uplakánek,
vichry vanou, vichry vanou...

Fotky z Islandu ešte vôbec nepovedali posledné slovo. Vraciam sa k tomu nespracovanému materiálu a stále nachádzam obrázky, ktoré mi je ľúto len tak vyhodiť.
Nábrežie v Reykjaviku

Pohľad z okna hotela v centre v ktorom sme bývali.

Autobusová stanica

Fotka z okna autobusu

Island na chvíľu odkladám a vraciam sa na Slovensko.
Deň ešte neskončil. Aj keď je "škaredo", vybehnem za mesto. Fotoaparát už mi takmer prirástol k telu. Keď si ho náhodou zabudnem, ešte stále mám so sebou mobil. Fotky z mobilu som si ešte nedával robiť na papier, ale na blog stačí aj taká kvalita.

Hľadám menej tradičné pohľady.

13. marec
Sen:
Boli sme viacerí v miestnosti. Zrazu sa zotmelo. Vedel som, že si pre mňa prišiel. Prosil som HO, aby mi dal ešte nejaký čas. Že sa polepším. Nebudem chlastať, obmedzím všetky moje hriešne konania.
ON sa na mňa pozeral jediným okom zo starého kufra.