December (2023)

Obrázky by mali hovoriť samé za seba. Preto chcem obmedziť texty na minimum. Cha chá. Realita je úplne iná.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

29. november

Selfie

3. december

Ku delu

5. december

Hýľ obyčajný - Pyrrhula pyrrhula

7. december
Žilina

9. december
Objavil sa mi odkaz na internetovú stránku. Slovenský fotograf, žijúci v Prahe, Robert Vano, dáva priestor amatérskym aj profesionálnym fotografom, aby sa zviditeľnili. Projekt sa volá Neviditeľní fotografi. Na konci jedného z rozhovorov, ktorý ma zaujal, bola emailová adresa, kam treba poslať fotografie a niečo o sebe. Urobil som výber, odoslal som to. Bude sranda. Až na druhý deň, keď som mal viacej času, som si všimol, že posledný rozhovor je z roku 2015. Moja chyba. Už od toho nič neočakávam.
Skúsil som si odpovedať na niektoré otázky, ktoré dávali vybratým fotografom.

Aké okolnosti Vás motivovali k potrebe vyjadrovať sa prostredníctvom fotografie?

Úplne na začiatku ma zaujímala socha. Otec bol kamenár a v detstve som si mohol viackrát vyskúšať, aké je to robiť s kameňom. Bola to obrovská drina. Skúšal som niekoľko rokov maľovať. No jeden obraz som premaľovával aj niekoľko mesiacov a stále som s ním nebol spokojný. Vtedy som sa dostal k prvému lepšiemu fotoaparátu a už ma to nepustilo. Fotka je hotová za okamih. Stačí aby všetko predtým bolo v správnom čase na správnom mieste. A v čase digitálu už s tým takmer nič netreba robiť. Stačí vyretušovať nečistoty z čipu, niekedy trocha upraviť krivky, zvýšiť kontrast. Alebo previesť farebný obrázok do čiernobielej škály.

Fotografujete vo voľnom čase, sám sa ani fotografom nenazývate. Čo je teda Vašou profesiou?

Ukončil som strojnícku priemyslovku, ale strojárinu som robil iba tri mesiace pred vojnou. Nebol to odbor, kde by som sa videl za niekoľko rokov. Na vojne som sa stretol s kulisárom z prešovského divadla a ten opisoval svoju robotu tak farebne, že som na vojne dal v strojárňach výpoveď a nastúpil som hneď po vojne do martinského divadla ako kulisár. Vydržal som tam asi jeden a pol roka. Videl som potajomky z hľadiska niekoľko skúšok režisérov ako boli Jozef Bednárik, Juraj Nvota, Roman Polák. Stretol som tam moju celoživotnú partnerku. Doteraz na to obdobie občas spomínam.
Odvtedy som vystriedal veľa zamestnaní. Robil som dvadsať päť rokov v polygrafii. Tá profesia už zanikla. Bol som desať rokov montážnik ofsetu. Potom ďalšie roky technológ. Vyskúšal som si trikrát aj aké je to byť nezamestnaným. Posledných sedem rokov robím nočného recepčného v stredne veľkom penzióne. Robím iba v noci, takže mám celé dni na realizovanie svojich výtvarných nápadov.

Koho tvorba Vás oslovuje?

Z fotografov bol jedným z prvých Taras Kuščinskyj. Kupoval som si za hlbokého socializmu fotografické časopisy a jeho fotky ma uchvátili. Nebolo vtedy bežné vidieť nahotu v časopise. A tie jeho fotky neboli pornografické. Boli krásne, zaujímavé. Keď som sa neskôr stretol s fotkami Jana Saudka, nepáčili sa mi. Zdali sa mi gýčové. Hlavne to vyfarbovanie čiernobielych snímkov anilínkami, alebo čím to domaľovával. Neskôr som môj vzťah k nemu prehodnotil, ale na začiatku ma vôbec neoslovil.
Páčili sa mi fotografi takmer v mojom veku, ktorí chodili na FAMU do Prahy - Miro Švolík, Rudo Prekop, Tono Stano, Peter Župník...
Zjavom bola pre mňa aj Milota Havránková. Tých fotografov boli stovky. Kúpil som si vtedy obidve knihy od Daniely Mrázkovej: Příběh fotografie (Mladá fronta, 1985) a Cesty československé fotografie (Mladá fronta, 1989) . Prostredníctvom ktorých som získal aspoň aký taký prehľad, čo sa v československej, ale aj svetovej fotke dalo vidieť. Veľa mien tam ale chýbalo. Tie som objavil až po revolúcii. Napríklad Jindřicha Štreita.

Akú rolu hrá fotografia vo Vašom živote?

V poslednom období fotím denne. Kamkoľvek idem, beriem si so sebou fotobatoh. Niekedy sa stane, že prejdem desať kilometrov a nevyfotím nič. Ale oveľa častejšie sa mi stáva, že za deň nafotím aj dvesto obrázkov a medzi nimi je určite aspoň jeden, za ktorý sa nehanbím.
Z toho obrovského množstva záberov sa mi občas podarí zostaviť fotoknihu, ktorú mi v profesionálnej kvalite vytlačia odborníci. Mám ich už niekoľko. Posledné obdobie, kedy som objavil dielo Carla Gustáva Junga a jeho knihy o nevedomí spôsobilo, že tých hotových obrazov je toľko, že sa z nich dala urobiť výstava.

Poslal som im aj 16 mojich obrázkov ako ukážku. Tu sú štyri z nich: