Kedysi som fotil všade a všetko. Teraz sa snažím hľadať fotogenické miesta. Na Hole chodievam roky. Zažil som tam zbieranie čučoriedok, testovanie teleobjektívu a aj svojho prvého a zatiaľ jediného medveďa.
Chodník na Veterné. Krajina, v akej by som dokázal vydržať celé dni. Sadnúť si niekde na vyvrátený kmeň suchej borovice a iba sa pozerať.
Jesenná zjazdovka. Zatiaľ bez snehu. Najskôr som si myslel, že je to mníška. Až keď som si zväčšil obrázok vo foťáku, zbadal som, že je to nevesta.
Na Hole sa dostávajú ľudia kadejako. Ja som prišiel autom hlavne preto, že som sa chcel prejsť pár kilometrov po hrebeni.
Kľak v popoludňajšom opare. Najkrajšie fotky mám z neho v zime, keď je inverzia. Nikdy som tú trasu z Holí na Kľak nešiel. Pravdepodobne už ani nepôjdem. Je to ďaleko a sú tam medvede. Aj ľudí v horách stretávam menej.
Je opar. Takmer nefotografická atmosféra. No zlá viditeľnosť ponúka zasa trochu iné pohľady.
Nechce sa mi čakať až do západu slnka. Aj tak by to boli samé gýče. Vraciam sa naspäť.
Potom dva týždne iba doma. Žena sa vrátila z nemocnice a ja som sa jej snažil pomáhať, ako som vedel. Jej stav sa pomaly, ale stále zlepšuje. Tak som sa ráno rozhodol na dve hodinky vybehnúť za mesto. Prinútila ma k tomu dosť hustá hmla.
Fotím také obrázky roky. Teraz som radšej išiel tam, kde som počas zahmlených rán ešte nebol.
V noci trocha mrzlo. Tam, kde ešte nesvieti slnko zostala na tráve inoväť.
Kamkoľvek sa pozriem, všade je čo fotiť.
Dokonca aj na oblohe.
Hmla za tie dve hodiny začala stúpať. Obrazy sa menia.
Za chvíľu zahalila aj mňa. Biele mlieko.
Ku koncu októbra nainštalovali na pešej zóne výstavu členov fotoklubu Karola Plicku. Pár obrázkov zo štvrtkovej vernisáže:
Výstavu je možné si v centre Martina pozrieť do konca roka.
Všetky obrázky blogu sú nahraté v lepšom rozlíšení. Treba si ich otvoriť v novom okne.
