Do Gadera chodievam často. Len tak na prechádzku. Inokedy je dolina mojim východzím miestom na Tlstú. Pretože som dnes prišiel až okolo druhej, pôjdem hodinku hore dolinou a potom sa vrátim.
Mám tú dolinu rád. Bralá sa striedajú s hustým lesom. Niekde to vyzerá ako v pralese. Spadnuté stromy, zarastené machom sú živnou pôdou pre nový les.
Teraz je všetko obnažené. V lete tu budú rásť obrovské lopúchy.
No po asi polhodine chôdze ma zarazí, že už aj tu začali ťažiť drevo.
Myslel som si, že celá Gaderská dolina je v Národnom parku Veľká Fatra. Žeby sa aj tu opakoval scenár z Nízkych Tatier?
Našťastie na ďalšie holoruby zatiaľ nenarazím. Ľudí je tu veľmi málo. Dvaja cyklisti, jedna mama s dieťaťom a dvaja zaľúbenci.
Potok hučí dolinou.
Pribúda snehu. Už idem dlho sám. Nikde ani nohy.
Cestu križuje vychodený chodník. Chodia tadiľ zvieratá ku vode. Popri ňom sú v snehu aj veľké stopy. Nie som si istý, ale vyzerá to na medveďa. Podľa veľkosti asi nejakého menšieho.
Stopy sú už staré, ale kde bol raz, môže sa tam znovu vrátiť. Radšej sa otáčam naspäť. Aj tak už mám viac ako hodinu chôdze za sebou.
V dutinách brál nad potokom pozostatky malých ľadopádov.
Slnko sa presúva ku vysokým vápencovým bralám na západnej strane. Tu v hlbokej doline za chvíľu zapadne.
Posledné odlesky na hladine potoka.
Trocha mi je smutno, že sa musím už vrátiť.
Ešte zapadajúcim slnkom nasvietená zrúcanina hradu.
A som v Blatnici. Určite sa sem prídem pozrieť aj v lete. Na informačnej tabuli je vyfotený aj motýľ - jasoň červenooký. Ešte ho nemám vo svojej fotozbierke. Rád by som ho videl naživo.
Obrázky sú rozklikávacie.
