Naše vzťahy s mamou, s otcom. Čokoľvek, čo nám spôsobuje traumy. Všetko nás poznačí. Potom sa niektorí s tým po celý život nevedia vysporiadať.
Človek nemusí byť v živote šťastný. Stačí, že nie je nešťastný.
Aj pozitívne myslenie je dobrá blbosť. Ak umelo potláčame negatívne veci v živote, oni nezmiznú. Iba sa ukladajú, podobne ako odpadky zametené pod posteľ. Nie sú vidieť, no neznamená to, že neexistujú. Postupne sa tam hromadia a časom ich je už tak veľa, že sa to niekde prejaví. A tá sila nás môže veľmi nepríjemne prekvapiť.
Mali by sme sa namiesto honby za šťastím snažiť o rovnováhu. Aby to negatívne v živote bolo vyvážené pozitívnym.
A mali by sme sa zbaviť závislosti na porovnávaní s ostatnými.
Iba náš život musí mať pre nás skutočnú cenu. Tak ako pre iných ľudí musí mať cenu ten ich. Celý život som hľadal nejaké vzory. Čítal som si životopisy výtvarníkov, spisovateľov ... A zrazu si vo svojich päťdesiatich ôsmich rokoch prečítam toto: "Běda těm, kdo žijí podle vzorů! Život není při nich. Žijete-li podle vzoru, žijete život svého vzoru. Ale kdo má žít váš život, ne-li vy sami? Žijte tedy vy sami." C.G.Jung, Červená kniha, str.231, vydal Portál, s.r.o., Praha 2010, 2016.
Aký majú zmysel všetky tie bulvárne informácie o pseudocelebritkách? Aký má zmysel sledovať životy, konanie, myšlienky ľudí, ktorí zbohatli okrádaním iných? Alebo ktorí určujú "módne trendy"? Aký má zmysel počúvať, čo hovoria politici, ktorí sú motivovaní kadečím, len nie snahou pomáhať svojim voličom.
Sám nedokážem vytvoriť žiadnu novú teóriu. Preto sa snažím pochopiť Junga. Pretože jeho zistenia mi ukazujú, čo treba v živote robiť, aby sa človek dostal do rovnováhy.
Tie Jungove veci sú pre mňa dôležité preto, že má naformulované to, o čo mi ide od detstva. Akurát som to nevedel pomenovať. A on to dokáže ešte aj vysvetliť. Všetci ľudia sú takmer rovnakí. Všetci si prežili detstvo s rodičmi, dospievanie. Všetci si prežijú krízu stredného veku.
Treba sa vrátiť k samému sebe. Vyriešiť si svoje traumy z detstva. Jung hovorí, že je dobré si ich namaľovať, alebo napísať. Tým, že si ich uvedomíme, zvizualizujeme, dokážeme sa ich postupne zbaviť.
Dom
Tak je pre mňa traumou z detstva naše úbohé bývanie. Celé detstvo, až kým som neodišiel na internát sme bývali piati v jednej miestnosti. Mali sme tam postele, sporák, skriňu, stôl, stoličky, dve vedrá na vodu, lavór, v ktorom sme sa umývali, vedro na špinavú vodu... Na záchod sme chodili na latrínu, ktorú sme mali za kurínmi v šope.
Aby som sa vysporiadal s tou traumou z detstva, vytvoril som vizualizáciu nedostavanej časti. Ako by to vyzeralo, keby sme tam mohli bývať. Interiér. Biele steny, hrubé trámy, ktoré podopierajú plafón z dosiek. Malé dvojité okná. Jedny sa otvárajú dovnútra, druhé von. V izbe by mohli byť iba postele a pec. Aby sme si mohli zakúriť. Aby nám tam nebola zima. A posteľ je symbol bezpečia. Tam, kde sa vyspím, získam k tomu miestu úplne iný vzťah, ako keby som tam bol iba na krátkej návšteve.
Mandala
Oproti tej predchádzajúcej má stred. Už tam nieje prázdno. Je tam svetlo.
Viem, že to nie je moja posledná mandala. Iba sa k tej konečnej pomaly približujem. Netuším, aká bude.
Trávy
V roku 2008 som napísal v jednom zo svojich blogov:
Na detstve bolo zaujímavé, že sme boli oveľa bližšie k zemi. Boli sme menší, mali sme iný uhol pohľadu. Videli sme oveľa viac detailov. Žiadne nadhľady, pozorovania z diaľky. Všetko tesne pred očami. Boli sme v strede dejov.
A včera som si prečítal v knihe Viliama Plevzu: Vladimír Kompánek (vydavateľstvo Tatran, Bratislava, 1988):
Život je len na dívanie.
Sedím a pozerám.Včela prisadla na hlavičku ďateliny.
Obtrela sa a preletela na druhú, tretiu a ja poletujem s ňou...
...Však lepšie je mať oči na zeleno.
Spúšťam ich späť do trávy vedľa seba.
Hlavu si kladiem do chumáča ďateliny
a dýcham zem pri ústach, obrátený zadkom k nebu...
Chvíľu pred prebudením vidím obraz. Biela plocha, ktorú pretína ohraničený pás trávy. Po zobudení si vyfotím kúsok lúky pod balkónom a skúšam kompozície. Pás trávy cez biely formát z jedného rohu do druhého. Ďalší zo stredu strany oblúkom do jedného z rohov. Nakoniec nechávam iba tento obrázok. Je tam biela plocha, je tam tráva. Akurát kompozícia je trochu iná ako vo sne. Ale takto sa mi to zdá lepšie.
Téma Junga je taká obsiahla, že sa k nej budem ešte nejaký čas vracať.
Obrázky sa kliknutím zobrazia v lepšom rozlíšení v novom okne.
