Raz (niekedy v polovine deväťdesiatych rokov minulého storočia) som stretol v Martine pri samoobsluhe pod Hostihorou pána Puciho. Okrem toho, že prešiel Slovensko krížom-krážom pešo, predával panenský olivový olej. Od nášho stretnutia som o ňom už nepočul. Aj tak sa mi vryl do pamäti ako zaujímavý človek, ktorý vie čo, a prečo robí.
Dnes je pekne. Treba sa prejsť. Skúsim kam sa pešo dostanem.
Popri železničnej trati majú vychodený chodník bezdomovci. Prechádzam cez Sever, Košúty, Priekopu. Na rampách pri Nákladnom nádraží asi 10 minút zbytočne čakám, kým ich zodvihnú. Napriek zákazu prechádzam cez spustené závory. Ešte päť minút po mojom prechode nejde žiadny vlak. Asi majú poruchu.
Cez Váh po starej lávke. Na brehu trčia roxory zo základov neexistujúceho dialničného mosta. Stavba dialnice zamrzla na tisíc rokov.
Po asfaltke s celkom dobrým povrchom, medzi Turčianskymi Kľačanmi a Sučanmi, sa donedávna premávali iba bicyklisti a korčuliari. Kým som tú, asi hodinovú, cestu okolo jazera Ontário pešo prešiel, predbehlo ma zo šesťdesiat aút. Bratislavské, kežmarské, popradské ŠPZ-tky. Zo začiatku som si myslel, že tu majú zraz nejakí mafiáni. No chodili aj české autá, dokonca Poliaci. Po úzkej asfaltke, na ktorej majú problém vyhnúť sa dve autá, je zrazu riadna premávka. Nechápem, ako sa toľko ľudí dozvedelo o tejto skratke. Je to asi o tri kilometre kratšie a iba na krátkych úsekoch je povolená päťdesiatka. Všade inde sa dá ísť deväťdesiatkou, niekde aj viac.
Kráčam po hrádzi kanála. Fotím prvé obrázky. Jar v plnom prúde.
Dostávam sa do Sučian. Je pol siedmej. Ide sa celkom dobre. Prejdem sa ešte ďalej. Smer Turčianska Štiavnička.
Na asfaltke prevalcovaná užovka. Príliš skoro si vyšla na prechádzku a stálo ju to život. Čakám pri zapadajúcom slnku, kým mi zmiznú zo záberu dve mlade korčuliarky.
Chcel som sa napiť z minerálky, vytekajúcej zo zeme. No autobus prichádzajúci do centra dediny ma prinútil zabehnúť si tohoročnú prvú stovku. Aj tak som ho nestihol. Našťastie šofér je náš človek a stojí aj mimo zastávky.
Spotený sedím v autobuse. Šťastný, že sa nebudem musieť túlať po lesoch, plných "vlkov a medveďov".
