Z Martina som vyštartoval o pol štvrtej. Keď som asi za hodinu a pol vystupoval z auta na parkovisku na Štrbskom plese, bola ešte tma.
Rozsvietil som si lampáš. Na hlavu dal zimnú pletenú čiapku. Teplomer v aute ukazoval nulu. Na východe začalo svitať. Keď som sa dostal na Trigan, už bolo úplne vidno.
Po necelej hodine, pri prechode cez potok, som si všimol jemnú námrazu na listoch malín.
Z chodníka bolo vidieť aj môj dnešný cieľ - vrchol Kôprovského štítu, nasvietený vychádzajúcim slnkom.
Na rázcestí pri Popradskom plese pripravené množstvo nosidiel s nákladmi pre turistov, ktorí idú na chatu pod Rysmi.
Postupujem hore dolinou. Občas ma predbehnú Poliaci, Česi, zopár Slovákov. Takmer všetci odbočia napravo na chodník k Žabím plesám a potom ďalej na Rysy. Ja idem ďalej rovno až pod strmšie serpentíny, ktorými sa dostanem k Hincovmu plesu.
Nejde sa mi práve najlepšie. Cítim už trochu nohy. Nakoniec sa dostanem k Veľkému Hincovmu plesu.
Zjem výdatné raňajky, chvíľu si posedím. Idem ďalej. Čaká ma prudké stúpanie do sedla. Na úpätí ma prekvapí dosť veľa babočiek pŕhľavových.
Postupujem pomaly. Na každej serpentíne odfukujem. Podo mnou Malé Hincovo pleso.
Príjemné počasie mi pomáha, aby som to zatiaľ nevzdal. Objavujú sa prvé výhľady.
Striedajú sa s detailami skaliek.
Po únavnom výstupe konečne sedlo.
Je štvrť na jedenásť. Chcel som prísť na vrchol do desiatej. Idem na nočnú. Potrebujem sa vrátiť do Martina do piatej. Keby všetko išlo tak, ako má, nebol by problém. No neviem, aká bude situácia pred Ružomberkom a tiež frézovanie cesty pri Kraľovanoch. Po kratšom rozhodovaní volím ešte cestu hore.
Na konci Kôprovej doliny som zbadal dvoch kamzíkov. No sú príliš ďaleko, aby sa z nich dal urobiť nejaký znesiteľný záber. Zato pohľad do doliny vyráža dych.
Predo mnou takýto "kameňolom".
Cítim, že sa dostávam na hranicu svojich síl. Viem, že sa musím vrátiť a ešte odšoférovať sto kilometrov domov. Tešia ma iba výhľady.
Je jedenásť hodín. Predo mnou ešte asi dvadsať minút šľapania. Dnes to naozaj nestihnem. Obraciam sa naspäť. Pohľad do doliny s Temnosmrečianskymi plesami si nechám na budúce.
Pri spiatočnej ceste ešte fotka Vysokej so septembrovým snehom.
A na záver obrázok s vyznačením všetkých mojich doterajších pokusov:
Neľutujem, že som sa asi dvesto metrov pred vrcholom otočil. Nafotil som množstvo záberov, schudol dve kilá, dal som si riadne do tela. Netuším, či sa tam ešte raz vrátim. Možno skúsim nejakú ďalšiu túru v Tatrách, kde som doteraz ešte nebol.
