Prišiel som do dediny, keď sa začalo rozvidnievať. Mám dosť času, aby som sa vyviezol až do sedla pri Kohútke. Z asfaltovej cesty fotím pomedzi stromy prvý obrázok.
Na Kohútke som už v bielom mlieku. Na moravskú stranu nie je vidieť nič. Vraciam sa do dediny.
Prechádzam okolo našej rozpadnutej drevenice a cez riedku horu na Závršie. Hmla sa drží dosť vysoko. Netuším, či sa mi podarí dostať až nad ňu. Aj stred dediny s kostolmi je v opare. Fotím ich cez dieru, ktorú vyrúbali v hore kvôli elektrickému vedeniu.
Z hustého krovia ma rušia divné zvuky. Žeby jeleň, alebo srnec? Na opačnej strane ma zasa prekvapí iný - dosť silný zvuk. Buchar, alebo ohýbačka plechu? Všetko sa to za chvíľu zopakuje. Zvuky vychádzajú z fabriky na Pánštine.
Asi v polovici kopca zrazu počuť buchot kladív a vrčanie nejakého stroja. U Matuší stavajú zrub. Hrubá stavba už je hotová. Ešte treba dorobiť okná a strechu.
Na dome robí asi päť ľudí. Cesta okolo je rozjazdená od autožeriava. Ten stojí na podvozku Tatry 148 pred novopostaveným domom.
Musím ísť ešte kúsok vyššie. Tu je veľa stromov. Prekážajú mi vo výhľade.
Je niečo po ôsmej ráno. Dolinou sa prevaľuje hustá hmla. Nikdy som ju ako decko nezažil. Netušil som vtedy nič o inverzii a nízkej oblačnosti. Keď bolo zatiahnuté, do hôr som nechodil.
Úplne vzadu vpravo vidno asi Vršatec. Aj nejakú rozhľadňu o hrebeň bližšie. Až doma zistím, že stojí nad Zubákom.
Hmla sa stále mení. Občas sa úplne stratí. Občas sa začne vytvárať tam, kde doteraz vôbec nebola. Niekedy klesne, rozplynie sa. Inde sa spojí do pása a začína stúpať.
Škoda, že nad hlavou mám súvislý pás oblakov. Zo slnka dnes asi nebude nič.
Z Martina som vyšiel po piatej ráno. Nevedel som, či som neurobil chybu. No teraz, keď vidím tú nádheru, neľutujem. Rodná dedina, ako som ju ešte nikdy nevidel.
Všetky fotky sa po kliknutí zobrazia v novom okne v lepšom rozlíšení.
