Tu je jej virtuálna podoba. Do výstavnej miestnosti sa zmestilo iba 13 fotoplátien. Na blogu je priestor takmer neobmedzený, tak sú tu aj obrázky, ktoré som chcel pôvodne vystaviť, ale nezmestili sa.
Text Kurátorky:
Sen je sám o sobě přirozeně jasný, tedy takový, jaký musí za daných okolností být. Totiž sny se jeví neprůhledné a zmatené, jen když jim nerozumíme. (C. G. Jung)
Sen je možné vnímať, hodnotiť a chápať z viacerých pohľadov (psychológie, neurológie a pod.), ktoré sa zhodujú v spájaní sna s emóciami a prežitými udalosťami. Sen v sebe ukrýva niečo záhadné, mystické, vďaka čomu sa stal predmetom záujmu rôznych umelcov, spisovateľov a básnikov a u niektorých z nich aj dôležitým zdrojom inšpirácií. Nezriedka tak dochádza k tomu, že umelecké diela do seba šifrujú osobnú výpoveď tvorcu, na pochopenie ktorej potrebujeme aj primeraný komentár či hlbšie poznanie inšpirácie a procesu tvorby.
Táto situácia nastáva aj v prípade umeleckej tvorby Mira Jankesa, ktorá je veľmi rozmanitá, nakoľko zahŕňa obdobie niekoľkých desaťročí. Počas nich sa zaoberal kresbou, maľbou, grafikou, filmovou tvorbou, land artom a fotografiou. Takmer celý rozsah jeho doterajšej tvorby je spätý aj so slovom či textom, cez ktoré vysvetľuje, dopĺňa či komentuje svoju tvorbu a častokrát poodhaľuje aj vlastné inšpiračné zdroje.
Ostatné tvorivé obdobie je opäť iné, tentokrát prepojené so záujmom o C. G. Junga a jeho hlbinnú psychológiu s konceptom nevedomia. Vedomie obsahuje (v zjednodušenom výklade) podľa Junga spomienky a emócie, ktorých sme si vedomí a nevedomie je to, čo akoby ostalo skryté pod hladinou, obsahuje naše potlačené či zabudnuté spomienky. Avšak až poznaním a pochopením nášho nevedomia v konfrontácii s vedomím, môžeme spoznávať svoje skutočné bytostné ja a tým rozvíjať svoju osobnosť a žiť skutočný život. Nevedomie sa prejavuje v našich snoch prostredníctvom symbolov a metafor, čím sa sny stávajú jednak dôležitým zdrojom sebapoznávania, ale môžu byť aj bohatým zdrojom umeleckej tvorby. Už sám C. G. Jung bol výtvarne činný, preferoval „klasické” umenie a bol obdivovateľom stredovekej knižnej maľby.
Na zaznamenávanie obrazov (príbehov, predmetov…) videných v snoch sa tak podobne aj u Mira Jankesa objavuje v prvom rade realistická forma, ktorá je podriadená čo najvernejšiemu zobrazeniu videného predmetu či scény. Pri jeho tvorbe nie je dôležitý identický kontinuálny výtvarný prejav, alebo jedna preferovaná technika. Diela konštruuje na základe zapamätaného „obrazu” prostredníctvom kresieb, jednoduchých počítačových vizualizácií, fotografií, koláží a pod.
Zaznamenávanie sna, ktorého výklad prehlbuje poznanie o sebe samom, podporuje u autora/umelca aj novú kreativitu, podnecuje ho k použitiu nových výtvarných postupov, k experimentovaniu či hľadaniu nových významov v už hotových dielach. Napríklad autorove/umelcove staršie fotografie získavajú nový význam, sú posunuté zo svojho prvotného postavenia do nových súvislostí a kompozícií. Hotové diela tak odkrývajú časť nevedomia ich autora, ale zároveň majú aj svoje svojbytné postavenia ako umelecké diela, obstáli by aj bez znalosti hlbších súvislostí. Charakterizuje ich presná kompozícia, redukovaná farebnosť, manipulácia obrazu, hra s líniami, humor, vizuálna príťažlivosť, ale aj inotaj, napätie, pohyb (v premenách), naznačovanie súvislostí a zakomponovanie nielen autorovho vedomia a nevedomia, ale aj jeho fyzickej prítomnosti.
Kristína Zvedelová
Môj text z katalógu: Čo je pre mňa nevedomie?
Pripomína mi to cestu neznámym nočným lesom. Mesiac nesvieti, ani hviezdy. Mám malú lampičku, ktorou si dokážem prekontrolovať bezprostredné okolie. No radšej ju nepoužívam, aby som na seba zbytočne neupozorňoval. Oči si zvykajú na tmu. Napínam sluch, aby som zachytil akýkoľvek podozrivý zvuk. Ale čo je o kilometer ďalej, netuším. Budem to vedieť až vtedy, keď sa tam dostanem.
Podobný zážitok mám z mladosti. Pretože som bol samotár, vybral som sa, asi ako sedemnásťročný, aj na čunder sám. Dva dni som sa túlal po moravsko - slovenskej hranici v okruhu 50 km od domu. (Aj som dobre zmokol počas krátkej, intenzívnej letnej búrky.)
Dostal som sa až niekde ku Vsetínu. Na spiatočnej ceste som sa druhú noc ocitol v lese. Trochu som sa začal báť. V jednej ruke nôž, keby ma niečo napadlo.
Stúpal som stále vyššie. Zrazu predo mnou v diaľke na zemi niečo žiarilo. Malo to oranžovú farbu a trocha to osvetľovalo okolie. Nôž som zovrel pevnejšie.
Môj chodník išiel kúsok od svietiaceho miesta.
Prišiel som asi na dva kroky. Na zemi ležal kus dreva. Pred pár rokmi mi starší brat hovoril, že mokré spráchnivelé drevo svieti. No neveril som mu a dávno som na to zabudol. Teraz som to videl na vlastné oči. Kúsok zo svietiaceho dreva som si zobral do batohu a vykročil som na svojej ceste ďalej.
V nevedomí objavujem nekonečný, nepoznaný svet. Keď idem spať, netuším, čo stretnem. Niekedy sú to neskutočné hlúposti, banality, pretransformované dozvuky zážitkov z vedomého sveta. No občas sa objavia predmety, udalosti, symboly, ktorým síce nerozumiem, ale o ktorých viem, že sú akoby z iného sveta.
Jung v knihe rozhovorov hovorí: Naše biologické nebo fyziologické fungování sleduje určitý vzorec. Chování jakéhokoli ptáka nebo hmyzu sleduje vzorec a stejne je to i u nás. Člověk má určitý vzorec, který z něj dělá právě člověka, a žádný člověk se nerodí bez něj. Tento fakt si hluboko neuvědomujeme, jen proto, že všichni žijeme svými smysly a mimo sebe samé. (William McGuire, R.F.C.Hull: Rozhovory s C.G.Jungem, Portál, s.r.o. Praha, 2015 str.163, 164)
Nevedomie je polovica zo mňa. Keď ho začnem počúvať, prípadne s jeho pomocou začínam korigovať svoje vedomé rozhodnutia, stávam sa vyrovnanejší. A popri tom vzniká obrovské množstvo obrazov, ktoré stačí "prekopírovať" do viditeľného spektra.
Vystavené plátna:
Skutočná symetria I, II, III (IV, V, VI)
Popisok:
Východisko:
Sen - Predo mnou ležal hárok papiera. Neviem, čo bolo na ňom. Zrazu sa, ako v nejakom náučnom videu na youtube, rozrezal po zvislej osi na dve poloviny. Pravá strana sa stratila, ľavá sa zrkadlovo otočila a začala sa zmenšovať, súčasne na výšku aj šírku, až dosiahla asi polovičnú veľkosť. Zapamätal som si ten princíp.
Realizácia:
O niekoľko dní som čistil v kuchyni orechy. Prebleslo mi hlavou, že by to mohol byť ten zmenšovaný objekt. Orech som fotil položený na hárku papiera v kuchyni. Zmenšená polovina vznikla deformovaním v počítači.
Ďalšie dve fotoplátna sú zložené z mojich štyroch fotiek z archívu. Cyklus obsahuje viacero kompozícií na rovnakom princípe. Kôli priestorovému obmedzeniu ich nemôžem vystaviť všetky.
Zdôvodnenie:
Symetria je jeden z najpodstatnejších viditeľných znakov pre všetko živé. Takmer všetky časti tela sú symetrické. Aj keď nikdy nie dokonalé. Napríklad oči. Na jedno vidím s problémami, na druhé skoro vôbec. Ale tu ide skôr o vnútornú symetriu. Máme dve hemisféry mozgu a každá sa používa na úplne iné veci. Pritom sa zvonka jedna podobá na druhú, ako keby to boli jednovaječné dvojičky. (Aj v jednovaječných dvojičkách je symetria. Videl som to počas vojny. Mali sme v rote dvoch bratov. Navonok sa takmer nedali rozoznať, pritom vnútri boli úplne rozdielni. Jeden s nami chodil na pivo, druhý sa skoro s nikým nekamarátil. Väčšinou sa rozprával iba s bratom. )
Záblesk
Východisko:
Roky chodím po tých istých miestach. Sledujem, ako sa krajina mení v ročných obdobiach, aj v rozličných častiach dňa.
Realizácia:
Prvý snímok som vyfotil ráno okolo desiatej pri peknom slnečnom počasí. Druhý z toho istého miesta večer, chvíľu po západe slnka. V počítači som to spojil.
Zdôvodnenie:
Výsledkom nie je dokonalý obrázok. Je to iba zobrazenie princípu. Tma nekonečna a súčasne oslnivý záblesk terajšieho okamihu.
Hrdzavenie
Východisko:
Mal som asi pred tridsiatimi rokmi rozhovor s martinským výtvarníkom Janom Skrisom o tom, ako človek, čo celý život maľuje, si postupne vytvára svoj štýl. Až sa dostane do štádia, že už iba opakuje to, na čo prišiel. Aké je ťažké opustiť ten vychodený chodníček (ktorý už má aj u divákov úspech) a začať odznova. Takmer nikto nenaberie tú odvahu.
Realizácia:
Pôvodne som celý obraz vytvoril v počítači v obyčajnom windowsovskom kresliacom programe. Keď som to chcel preniesť na veľké plátno, obraz sa mi rozpadol. Preto som každý segment nakoniec namaľoval olejovými farbami na plátna. Tie som prefotil a zostavil do výslednej mozaiky.
Zdôvodnenie:
Čokoľvek človek postaví, zostrojí, začína vplyvom počasia, erozívnych procesov, meniť svoju formu. Buď prírode budeme brániť v jej deštruktívnom pôsobení nátermi, údržbou ... alebo ju ponecháme pracovať. Čas a hrdza sa stanú ďalším výrazovým prostriedkom.
Úloha výtvarníka
Východisko:
Na obrázku je moje riešenie otázky, či je vôbec potrebný "umelec" na to, aby vzniklo nejaké umenie. Aká je jeho úloha pri tom.
Realizácia:
Dva zábery samospúšťou z toho istého miesta a potom ručná retuš v počítači.
Zdôvodnenie:
Výtvarník je iba sprostredkovateľ a možno by v konečnom výtvarnom diele ani nemusel byť zahrnutý.
Nepozeraj sa von oknom
Východisko:
Inšpirované fotografiami a životom Francesci Woodman a divadelným predstavením Slávky Daubnerovej Untitled.
Francesca Woodman bola americká fotografka. Narodila sa v roku 1958. Známou sa stala pre svoje čiernobiele fotografie, na ktorých fotila samú seba, prípadne iné modelky. Často sa fotila nahá. Fotografie väčšinou robila samospúšťou. Na niektorých použila dlhý čas. Pri otvorenej uzávierke sa úmyselne pohla, čím je viacero zo záberov rozmazaných. Svoj život ukončila v roku 1981 samovraždou.
Asi by som sa o nej nedozvedel, keby som nevidel ukážky z tanečno - vizuálneho predstavenia Slávy Daubnerovej Untitled.
Realizácia:
Nie som exhibicionista. Nerád sa fotím. Ale spôsob fotenia s dlhým časom a úmyselným rozostrením postavy sa mi páči. Určite sa nikdy nebudem fotiť bez oblečenia a o fotení modelov, alebo modeliek zatiaľ neuvažujem. (Aj keď by na fotkách vyzerali oveľa lepšie než ja.)
Zdôvodnenie:
Neviem, aké pohnútky viedli Francescu k tomu, aby používala ten dlhý čas. Pre mňa to je výstižné zobrazenie prchavého okamihu. Chvíľu sme tu, zajtra už tu nemusíme byť. Aj prostredie okolo nás je jedinečné. Nikto, kto bude žiť po nás o sto rokov, ho nedokáže úplne vierohodne zreprodukovať. Aj keby mal pri sebe všetky predmety, ktoré mám okolo seba teraz ja, nebude poznať súvislosti. Preto sa mi zdajú smiešne tie veľkovýpravné historické filmy, ktoré nám majú ukázať atmosféru dávnostratených časov. Nič z toho nemusí byť pravda. Všetko mohlo byť úplne inak.
Časostroj
Východisko:
Fascinujú ma filmy Andreja Tarkovského. Hlavne Andrej Rublev, Stalker a Obeť. Videl som ich niekoľkokrát v kine, vo filmovom klube. Keď ich dávali v televízii, nahral som si ich na videopásky.
Až keď som si ich mohol kedykoľvek zastaviť, vrátiť... pochopil som situácie a scény, ktoré som si pri bežnom premietaní nestihol uvedomiť. Páči sa mi tá atmosféra. Miesta, ako keby vytrhnuté z bežného sveta. Rozpadnuté budovy, do ktorých prší, rastie v nich tráva. Všetko je to neútulné, trochu tajomné.
Realizácia:
Prvý obrázok som vyfotil v Mlynskom potoku. Drvič vyťaženej horniny v opustenom lome. Spomienka na detstvo. Kameňolom sme mali asi dvesto metrov vzdušnou vzdialenosťou od nášho domu.
Pokúsil som sa urobiť 3D vizualizáciu toho zariadenia. Aby som lepšie pochopil jeho funkciu. Na mieste som si naskicoval základné tvary a rozmery, ktoré som potom využil pri konštrukcii.
Pôvodne som chcel obrázok časostroja iba namaľovať blatom na stenu podľa dopredu vytvorenej šablóny. No medzitým, ako som to rysoval v mierke 1:1 na pozliepané výkresy, nám v byte brúsili parkety. Zostalo množstvo tenkých, drevených bočných líšt. Presne taký materiál, z akého sa môj časostroj dá fyzicky skonštruovať. Papierovú šablónu som pripevnil na konštrukciu z latiek. Trvalo mi to tri dni.
Zdôvodnenie:
Drvič horniny tu je metaforou - ako požierač času.
V dávnych časoch si lovci zobrazovali na steny jaskýň zvieratá, ktoré chceli uloviť.
Prenesením obrazu objektu môjho záujmu na stenu "jaskyne" získam nad ním moc.
Vhodnou "jaskyňou" sa stal objekt vyhorenej keramičky, kde som kedysi strávil skoro dva roky života. Vnútri rastie tráva a prší tam. Presne taká atmosféra ako v Tarkovského filmoch.
O čom snívaš?
Východisko:
Chvíľu som bol v sne súčasne dvakrát. Mal som ísť na predvádzacie mólo. Bol som oblečený v obleku s kravatou. A súčasne som, ako druhá postava, mal na sebe viacej vrstiev oblečenia. Spodné vrstvy vystupovali na povrch tak, že som sa ich snažil skryť. Necítil som sa v tom druhom oblečení dobre. Preto som časť z neho vyzliekol. Tá prvá postava sa medzitým stratila.
Realizácia:
Samospúšť s dlhým časom a následná retuš dvoch záberov na sebe v počítači.
Zdôvodnenie:
Keď som sa zobudil a uvedomil som si ten sen, začala ma bolieť hlava. Vystrašilo ma to.
Podľa Slovníka symbolov uverejneného v knihe Mária Puškárová: Kto má v rukách nevedomie (Výklad snov podľa analytickej psychológie C.G.Junga, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 1994) je pri hesle: Rozdvojenie - odštiepenie Tieňa od Animy, nie je patologické.
Vonku a vnútri
Východisko:
Sen - Námestie pred martinským divadlom pri Miléniu. Videl som to ako cez kameru. Tá zrazu išla švenkom pod zem. A tam chodilo metro. Úplne také isté vagóny ako v Prahe.
Realizácia:
Nemám nafotené také obrázky, tak som použil tie, ktoré som našiel v mojom archíve.
Zdôvodnenie:
U Junga sa mi páči, ako rozpitváva vnútro človeka. V každom človeku sú harmonické aj disharmonické veci. Väčšinou sa ľudia to zlé v sebe snažia vytesňovať. Lenže tým, že si to nepriznajú, tak sa to v nich hromadí a občas to môže niekde vybuchnúť.
Či sa má to temné vnútro drať von?
Ten vlak nemusí vyjsť na povrch. Môže stále fungovať v podzemí. Dôležité je vedieť, že tam je.
Po výstave mi zostalo niekoľko vytlačených katalógov - skladačiek. Ak by mal niekto záujem, môžem poslať. Stačí, ak mi do mailu napíšete poštovú adresu.
Obrázky sú nahraté vo väčšom rozlíšení. Treba si ich otvoriť v novom okne.
