Hľadal som prvé tvary
Tu je výsledok môjho snaženia po prvom týždni:
Po dvoch týždňoch:
Po troch týždňoch:
Po prvom mesiaci:
Nie je to fotené pri rovnakých svetelných podmienkach, preto taký rozdiel vo farebnosti, aj keď pri poslednom obrázku je zmena odtieňov aj výsledkom premaľby. Potreboval som to trochu odľahčiť, posunutím do bledších tónov. Farby na tomto obrázku sú ešte mokré, preto na pravej strane vznikol pri fotení bledší odlesk.
Pri maľovaní potrebujem vidieť ako na seba jednotlivé farebné plochy pôsobia. Až keď farba zaschne, viem či ju pri ďalšej vrstve zosvetlím, stmavým, prefarbím na iný odtieň, alebo ju nechám tak. Je to maľované všetko veľmi nahrubo. S detailami sa budem baviť až pri maľovaní vrchných vrstiev. Na niektorých plochách bude poslednou druhá alebo tretia, na niektorých možno až piata. Olejové farby a terpentínový olej, ktorý používam, schnú asi týždeň. Preto postupujem pomaly, ale nič ma nenaháňa.
Popri tomto obraze môžem dokončovať aj moje staršie plátno:
Je v rovnakom formáte ako môj aktuálne maľovaný obraz a aj celý postup, ako vznikalo je totožný.
Od strednej školy, kedy som začal chodiť na výstavy, mám rád monografie výtvarníkov, alebo súborné celoživotné výstavy. V nich sa dá vidieť vývoj od prvých kresieb cez všetky hľadania až ku čomu sa nakoniec dostali. Je zaujímavé, ako sa niektorí výtvarníci vyrovnávali s výtvarnými smermi, ktoré v ich čase vznikali. Niektorí ich úplne ignorovali, ďalší sa nechali ovplyvniť a snažili sa výtvarný smer svojsky prispôsobiť.
Neviem maľovať. Nemám tú zručnosť chytiť štetec a na presné miesto umiestniť presnú čiarku.
Ku všetkému sa dostávam veľmi komlikovane.
Ani odtieň nedokážem uhádnuť na prvý krát. Postupne sa k nemu „premaľovávam“.
Nemiešam farby na plátne. Keď vypĺňam farbou plochu, mám ju už dopredu namiešanú v dostatočnom množstve, aby som ju počas nanášania nemusel domiešavať.
Na obraze je najdôležitejšie vedieť, kedy mám skončiť. Aby ďalšia vrstva nepokazila predchádzajúcu. Aby to nebolo preumelkované. Aby tam zostalo nezakryté moje hľadanie. Nepotrebujem dokonalosť. Niekedy mi stačí ten proces. Často pri tom dokážem presedieť aj viac ako 5 hodín. Maľovaním nachádzam riešenia, ktoré využijem pri ďalšom obraze. A stále mám v pamäti vetu nejakého maliara, ktorého obrazy sa mi páčili (možno Jan Bauch): „Obraz musí mať pleť“. Nemám odvahu na „pleť“ obrazov Mikuláša Medka. To nebola pleť, to bolo obnažené mäso. Mne stačí, ak to zdiaľky vyzerá ako jednoliata plocha – ako viacfarebná grafika a zblízka tam je jemná štruktúra.
Veľa výtvarníkov ako keby malo strach z prázdnych plôch. Zapĺňajú ich do posledného miesta. Ja to nepotrebujem. S prázdnom počítam.
Netvarujem ani nič do tretieho, iluzívneho rozmeru. Každý predsa vie, ako jednotlivé predmety, postavy v troch rozmeroch vyzerajú. Obraz pre mňa nie je zobrazovaním reality. Realisticky som maľoval, keď som sa učil kopírovať holandské zátišia alebo detaily tvárí Caravaggiových obrazov. Realizmus ma vôbec nezaujíma.
Vychádzam z napätia medzi bielou a čiernou a z príjemnosti zemitých farieb. Zatiaľ ma nezaujíma ani gestálna maľba – ťahy štetca.
Neviem,či moje obrazy niekoho zaujmú. Z ohlasov na vystavené plátno v martinskej galérii ale viem, že čím viacej ľudí ho videlo, tým viac významov v ňom našlo.
O tom ako pokračujem podám správu zasa o mesiac.
