O surealizme som dlho nič nevedel.Až do začiatku osemdesiatych rokov, keď som sa dostal do Martina.
Prví ľudia, s ktorými ma spojila náhoda boli kamaráti Fera Kalinu – výtvarníka, ktorý ma so surealizmom zoznámil. Nehovoril žiadne teórie. Ukázal mi iba zopár obrázkov.
Nedá sa povedať, že od vtedy som začal kresliť alebo maľovať surealistické obrazy. Prišlo to neskôr.
Klasik tiež povedal že surealizmus je duševný stav – tak ako umenie.Musel som si veľa vecí prečítať, prezrieť množstvo monografií a aj tak by mi to bolo nanič, keby som sa nedostal na vojnu.Tam som potreboval únik z primitívnej reality. Potreboval som si nájsť kúsok svojho sveta.
Objavil som knihu od Luisa Aragona Usmrcení v úchvatnom českom preklade.Pri jej čítaní som sa dostával do stavov polosna. Už som nevnímal text. Plynul pomaly ako rieka. Vytváral atmosféru. Dlhé vety bez interpunkcie si samé hľadali cestu ako voda vo vysušenej pôde, ktorá rýchlo spadne v letnej búrke.V nočných službách na rádiostanici som si často kreslil dlhochvíľkové obrázky.
Až keď som si ich neskôr pozrel, bolo mi ľúto ich vyhodiť.
Po vojne som namaľoval niekoľko obrazov z vojenských náčrtkov.
Moje „surealistické obdobie“ ako prišlo, tak skončilo. Poznačilo ma ale tak, že jeho pozostatky sa dajú nájsť aj v mojich novších veciach.
