Mama sa nás bojí pustiť von, aby sme neochoreli. Takto z vykúrenej drevenice, spoza okna je zima pekná. Neoziabajú ruky, nemám mokrý zadok od igelitového vreca naplneného senom, na ktorom sa spúšťavame dolu zasneženou poľnou cestou.
O desať rokov neskôr zasa sneží.
V hlave mi znejú slová Žbirkovej pesničky: „...Z neba sa spúšťa zázračný biely dáždnik...
Som prvý krát zamilovaný a Gombitkine a Žbirkove pesničky má dievča, ktoré mám rád, všetky na platniach. Som u nej prvý krát na návšteve doma. Neviem, čo mám robiť. Sedíme u nej v izbičke a ona sama ma chytí prvý krát za ruku.
Ideme potom do neďalekého mesta do cukrárne. Vadí mi, že odo mňa v autobuse odíde a rozpráva sa so šoférom. Je to jej známy.
Za posledné peniaze jej kúpim veľkú Študentskú pečať.
Dnes tiež sneží. Ešte len koniec novembra a už takmer mesiac je zima.
Na poličke deväť druhov liekov. Vedľa čerstvo prinesená pozvánka na vernisáž do galérie.
Známa kurátorka ma zavolala vystavovať spolu s ďalšími dvadsiatimi tromi výtvarníkmi.
Dostal som darček na Mikuláša, pretože práve vtedy je tá sláva v galérii.
Samé zvučné mená. Ľudia, ktorých robotu si vážim.
Poslal som je odpovede na otázky, čo by mali byť uverejnené v katalógu:
Čo práve robíš(te), čomu sa momentálne venuješ(te)?
Okrem toho, že chodím každý deň do roboty, intenzívne blogujem.
Tiež sa učím fotiť, písať.
Nie som maliar, grafik, fotograf, spisovateľ, filmár, ani akčný alebo landartový umelec, ale všetko toto občas robím.
Čím sa prezentuješ na tejto výstave?
Plátno 100 x 80 cm s názvom Bohatý bezdomovec (rok vzniku 2004 - 2005) je zo série veľkých obrazov.
Všetky vznikajú najskôr v počítači. Hotové obrázky pomocou štvorcovej siete zväčšujem a prenášam na plátno. Všetky majú rovnaké pozadie - medzipriestor, v ktorom sa odohrávajú príbehy z môjho predchádzajúceho života.
Domáce zvieratá boli súčasťou detstva na dedine. My sme boli chudobní, preto sme mali iba kozu. Bohatší mali kravy aj kone.
Veľkých zvierat som sa v detstve bál, ale bál som sa aj ich majiteľov, pretože boli na svoje zvieratá veľmi krutí.
Bezdomovca som preniesol z fotky, ktorú pred Charitou v Martine urobil môj kamarát.
Kam až a prečo musí človek klesnúť, aby bol odkázaný na pomoc druhých.
Môj obraz je konštrukciou, kedy prikladám k bezdomovcovi domáce zvieratá ako znak bohatstva.
Dva dni z fotodenníka sú z rozsiahlejšieho cyklu. Fotoaparátom zachytávam každý deň udalosti, ktoré sa okolo mňa dejú.
Z obrovského množstva digitálnych fotografií zostavujem jednotlivé príbehy. Z každodennosti vyberám poetické a výtvarné.
Dopĺňam textami, ktoré sa niekedy menia na krátke pokusy o báseň.
Jednotlivé dni úmyselne vytvárajú dojem závesného kalendára. Dni môžeme z neho vytrhnúť, zahodiť a zabudnúť, alebo nám zostávajú v pamäti, prípadne na stene.
Je pre Teba (Vás) zaujímavé prezentovať sa na takto koncipovanej skupinovej výstave?
Samozrejme, že je to zaujímavé. Som zvedavý na ostatných vystavujúcich. Niektorých sledujem dlhší čas, tak sa nechám prekvapiť, na čo za posledné obdobie prišli.
Ako si spomínaš(te) na svoju výstavu v Téčku? Čo sa od vtedy v Tvojom (Vašom) živote či tvorbe zmenilo?
Výstava v T-čku bola dôležitá. Bola to moja prvá verejná samostatná výstava. Vystavoval som staršie linorytové matrice. Dôležité bolo aj to, že všetko prebiehalo najskôr len na internete. V T-čku visela niekoľko týždňov iba zarámovaná internetová adresa výstavy.
Prvý deň si www stránky pozrelo asi tridsať ľudí.
Čo sa odvtedy zmenilo? Takmer všetko. Bol som vážne chorý, tak som bilancoval.
Uvedomil som si, že dnes som tu a zajtra už nemusím.
Tak sa snažím žiť tak, aby nebolo po mne treba upratovať.
