Takisto som si myslel, že obchod u Mišúna, kam sme chodili kupovať chleba a mlieko, tam bol vždy a tak to aj zostane.
Veľmi ma prekvapilo, keď sa Mišúnovci presťahovali do Rieky a obchod zatvorili. Bol to prvý zlom, kedy som začal tušiť, že môj obraz sveta, aký som si vytvoril za asi pätnásť rokov, nemusí byť vôbec konečný.
O obchod sme neprišli. Otvorili ho iní ľudia na Pánštine – asi pol kilometra od nás. Bol v starej kamennej škole a myslím, že je tam dodnes.
Ten typ kamenej budovy som videl vo viacerých dedinách na okolí. Asi sa vtedy školy stavali podobne, ako neskôr naša nová panelová. Podľa jedného osvedčeného projektu postavili rovnaké budovy vo viacerých dedinách, alebo mestách.
Mrzí ma, že sa stratila tá stará, zvláštna atmosféra, ktorá vypĺňala moje detstvo.
Nemali sme studňu s pitnou vodou. Chodili sme s malou kanvičkou po vodu na studničku, chodníčkom cez strmú lúku. Aspoň vtedy sa mi zdala veľmi strmá.
Keď sme potrebovali viac vody, otec alebo mama išli s dvoma veľkými vedrami ku susedom Bobákovcom. Vôbec nerozumiem, prečo chodievali po vodu až ku piatym susedom, asi dvesto metrov ďaleko, keď vodovody mali aj bližšie bývajúci susedia oproti. Keď som dokázal uniesť veľké vedro s vodou, chodil som po ňu do Bobákovcov aj ja, alebo sestry.
Na sporáku, v ktorom som kúril vlastnoručne narezaným a narúbaným drevom, stál veľký hrniec, v ktorom sa neustále zohrievala voda. Používali sme ju na umývanie seba aj riadu. Vždy sa z veľkého hrnca odobralo toľko, koľko bolo treba a chýbajúce množstvo sa dolialo studenou vodou z vedra. Keď sme sa išli kúpať vo veľkej plechovej vani, museli sme teplú vodu na sporáku zohriať ešte aj v druhom veľkom hrnci.
Okrem dreva sme kupovali aj uhlie. Tým sa kúrilo iba v zime, keď vonku riadne mrzlo. Šofér nákladného auta, ktorý nám uhlie vozieval, sa niekedy bál prejsť s ním cez most. Zložil ho pri ceste a my sme ho museli na fúriku previezť do domu. Niekedy nám to zabralo s otcom aj dve popoludnia.
Detstvo bola pre mňa neustála robota. Málokedy sme sa mohli hrať. Okolo domu sa stále niečo dorábalo, prerábalo. Bolo treba kosiť trávu pre zajace. Starať sa o zemiaky na poli, jačmeň pre sliepky, seno na zimu. Vždy, keď otec prišiel autobusom z roboty, začal sa môj pracovný deň. Niekedy som robil až do tmy. Keď doviezli uhlie, otec vyniesol elektrické svetlo so 100 W žiarovkou, ktorá osvetľovala celý dvor. A robili sme aj do desiatej.
Keď som odišiel na strednú školu a začal som bývať na internáte, nemennosť obrazu môjho detstva sa zasa o kúsok posunula.
Doslova.
Svah, kde bola naša studnička, sa celý pomaly zažal posúvať. Malá vrstva ílovitej zeme, na ktorej rástli vysoké smreky a borovice sa po mokrej skale pomaly zosúvala. Vysoké stromy sa nebezpečne nahli a asi tri z nich spadli. Otec vybavil so Štátnymi lesmi, že sme si mohli drevo zo stromov nechať na kúrenie.
Mnohé roky nemenná krajina, kde som poznal každý kameň, sa tým zosuvom dosť zmenila. Už keď som sa pozrel von našim jediným oknom, nič nebolo tak, ako som si pamätal.
Bude pokračovanie.
