Bál som sa ísť na ňu pozrieť, keď ležala v otvorenej rakve na dvoch rozložených stoličkách na dvore.Na cintoríne som potom videl hlbokú jamu vykopanú do ílovitej kamenistej pôdy.Babku do nej spustili a zahádzali hlinou.
Na rozdiel od vrstovníkov som sa nemohol oprieť o barličky náboženstva.Náš otec bol ateista a o viere sa u nás nehovorilo.Musel som sa s tým vyrovnať nejako logicky a to na šesťročného chalana bola nadľudská úloha.
Strach zo smrti ma potom prenasledoval až do mojich asi tridsiatich piatich rokov.Občas som sa v noci budil so stiahnutým hrdlom a s myšlienkou, že sa to tu raz navždy skončí. Že nebudem.
Neprijímal som to pasívne. Hľadal som v knihách, vo filozofii, v umení, v náboženstvách a možno to bol jeden z najhlavnejších podnetov, aby som sám začal „tvoriť“. Chcel som dať môjmu životu zmysel.
A potom som vážne ochorel. Bol som na dvoch operáciach. Vedel som, že je to rakovina. Čas s čakaním na výsledky z histológie bol pre mňa ako rýchly film, ktorý sa vraj ľuďom premietne tesne pred smrťou. Lúčil som sa so životom. Napísal som si asi osemdesiat strán spomienok na všetko, čo som prežil, navštívil som miesta, ktoré som mal rád. A počítal som, koľko dní mi asi zostáva.
Bolo to ťažké, ale zmieril som sa s tým, že zomriem. Len mi bolo ľúto, čoho všetkého sa nedožijem. Nikdy sa nepreveziem cez dialničný tunel z Martina do Žiliny popod Malú Fatru a ani nikdy neuvidím svoje vnúčatá.
Je to už tretí rok od mojej poslednej operácie a výsledky sú dobré. Som vďačný za každý ďalší deň (aj keď to znie ako fráza).Prestal som sa báť smrti. Prestal som „tvoriť“, pretože už v tom nevidím tú predchádzajúcu dôležitosť.
Ak to vydrží, skúsim to odznova a inak.
