Ešte väčším impulzom sa stala moja návšteva Viedne krátko po 89.Na autobusovej stanici Wien-Mitte som si musel objednať, ktorým autobusom pôjdem späť do Bratislavy. Nevedel som ani zaťať.Tak som sa po príchode domov od septembra prihlásil do jazykovej školy na nemčinu.
Vydržal som tam jeden rok. Nemčina sa mi zdala príliš komplikovaná, pretože som sa ku každému podstatnému menu musel učiť rod, ktorý bol niekedy úplne iný ako v slovenčine.
Na jazyky som na chvíľu zabudol.
Raz som v novinách našiel inzerát na korešpodenčný jazykový kurz. Pretože ma začali v tom čase zaujímať počítače, vybral som si angličtinu.
Kurz stál asi 7 000 Kčs. (To bol vtedy môj mesačný plat.) Obsahoval dvadsať magnetofónových kaziet, na ktorých boli nahovorené texty z učebníc native speakers – ľuďmi, ktorí mali angličtinu ako materinský jazyk. Prečítal som si návod, založil kazetu do magnetofónu, otvoril zošit s textom a učenie mohlo začať. Každý deň som tomu podľa návodu venoval dve hodiny. Bavilo ma to asi pol roka. Naučil som sa počúvaním anglickú výslovnosť takmer bez prízvuku. Chybou bolo, že som sa dostal iba kúsok za desiatu lekciu.
Keď som v tom čase pricestoval prvý krát na mesiac do Kanady, mal som kvôli tomu problémy. Ako ma ľudia počuli rozprávať, mysleli si, že moja angličtina je na oveľa vyššej úrovni, než aká bola v skutočnosti. A ja som ich rýchlym odpovediam vôbec nerozumel.
Druhý krát jazykovka - tentoraz angličtina. Strávil som tam štyri roky. Zlomom bol pre mňa okamih, keď sme mali prečítať doma kratšiu knihu a napísať o nej v angličtine esej vlastnými slovami. Vybraný titul obsahoval väčšinou iba slovíčka, ktoré sme už poznali, alebo ktoré sme si mohli z textu ľahko domyslieť. Bolo to o kráľovi Artušovi a rytieroch Okrúhleho stola. Nikdy predtým som o tom nepočul ani v slovenčine. Začítal som sa a zrazu to prišlo. Prvý krát v živote sa mi začali vytvárať obrazy krajiny a dejov pri čítaní textu v cudzom jazyku.
Písomky som v škole stíhal písať, ale prechádzala ma chuť. Naivne som si myslel, že prvé tri roky učenia jazyka prejdú a potom to už bude ľahké. Opak bola pravda. Jazyk sme preberali stále podrobnejšie, texty boli komplikovanejšie a na každú hodinu som sa musel učiť obrovské množstvo nových slovíčok.Tesne pred skončením štvrtého ročníka som požiadal o prerušenie štúdia.
Rok som si oddýchol a vrátil som sa do školy. Stratil som však mojich spolužiakov a moju učiteľku, na ktorú som bol zvyknutý. Napísal som dve písomky a z jazykovky som po polroku definitívne odišiel.
Dostal som sa do Kanady na ďalší mesiac. Vedel som anglicky oveľa lepšie ako prvý krát ale stále som mal problémy porozumieť rodeným Kanaďanom. Prelomil som však bariéru a začal som sám rozprávať. Aj keď som vedel, že nehovorím správne, že mi robia problémy časy, pokúšal som sa hovoriť čo najviac.
Po návrate z Kanady som mal zasa dlhšiu pauzu. Pomaly som zabúdal slovíčka. Preto ma potešilo, keď ma v robote vybrali na firemný kurz angličtiny. Mávame ho raz do týždňa a občas sa pritrafí, že k nám príde na hodinu ako inštruktor rodený Austrálčan.Okrem toho angličtinu pravidelne používam pri robote s počítačom, pri občasných pobytoch v Holandsku a pri zahraničných návštevách u nás.
Anglicky som sa nenaučil ani ľahko, ani rýchlo ani dobre.
Mojej terajšej učiteľke na kurze rozumiem všetko.Anglicky hovoriacim cudzincom, ktorí nemajú angličtinu ako materinský jazyk rozumiem takmer všetko – záleží na tom, na akej úrovni angličtinu ovládajú. Rodeným Angličanom alebo Američanom rozumiem iba vtedy, ak rozprávajú pomalšie alebo iba v jednoduchších vetách.
Napriek tomu celá tá odysea stála za to. Som rád, že si v cudzine dokážem kúpiť lístok na vlak, vybavím si ubytovanie a nezomriem od hladu ani smädu.
