V detstve mi Boh nechýbal. Žil som si svoj detský svet, ovplyvnený učiteľmi, ktorí zo mňa urobili najskôr iskričku a neskôr pioniera. Ako pionier som bol dokonca funkcionár a chodieval som na školenia do Považskej Bystrice a do Púchova.
Úplne prvý krát som bol v kostole asi ako päť ročný, keď mi zomrela babka. Celý ten zážitok pohrebu však bol pre mňa viac negatívny, než že by som začal rozmýšľať nad Bohom.
Bol som raz asi v druhom ročníku na základnej škole aj na náboženstve. Spolužiaci ho mávali pred vyučovaním v našej triede. Raz v tuhej zime som prišiel do školy skôr a katolícky farár ma zavolal dnu, aby som neprechladol. Prvý krát som videl, ako sa spolužiaci modlili. Vedel som, že tam nepatrím.
Celé obdobie základnej aj strednej školy som bol ateista. Raz sme išli s mamou na zájazd do Poľska. Prvý krát som videl naživo mníšky. Pripadal som si ako keby som sa vrátil v čase do 19.storočia. Na strednej škole som chodil na ateistický krúžok a utvrdzoval som sa, že Boh neexistuje.
Prvý krát som začal rozmýšľať o viere, keď som sa zamiloval do spolužiačky. Pochádzala z katolíckej rodiny. Bol by som pre ňu urobil, čo som jej videl na očiach. Povedala mi, že si svojho budúceho muža predstavuje aspoň o päť centimetrov vyššieho od nej a veriaceho katolíka. Ani jednu podmienku som nespĺňal.
Nášmu spoločnému spolužiakovi, ktorý si ju po pár rokoch zobral, záležalo na mojej duchovnej budúcnosti a vybavil mi stretnutie s ich farárom. Chcel som sa ho na kadečo spýtať. Keď som sa k nemu dostal, opýtal sa ma, prečo neverím. Povedal som mu, že nie som ani pokrstený. Vtedy ma poslal preč s tým, že sa nemá so mnou o čom rozprávať.
Zaujímavý zážitok ktorý ma posunul k tomu, aby som začal veriť, som mal na internáte. Chalani doniesli odniekiaľ metódu dýchania, pri ktorom sa človek dostal do stavu zmeneného vedomia. Chcel som to vyskúšať. Metóda fungovala, ale jej nebezpečnosť som si uvedomil, až keď uspávali ďalšieho spolužiaka. Choval sa pri tom, ako keby práve prežíval epileptický záchvat.
Nikdy v živote by som to už nikomu neodporúčal. Pre mňa však bolo zvláštne, ako som sa prebral. Zdalo sa mi, že som sa vrátil odniekiaľ z iného sveta. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, kto sú tí ľudia okolo mňa a kde som sa to vrátil.
Keď mi v devätnástich rokoch zomrela mama a videl som ju v otvorenej rakve, zdalo sa mi, že to vôbec nieje ona. Poznal som každú jej vrásku, každý detail tváre. A zrazu predo mnou ležalo telo bez všetkého toho, čo som mal na nej rád. Vtedy som si uvedomil, že niečo z nej odišlo. Nevedel som čo. Nebola to už ona.
Na vojne som si prežil svoj modrý tunel. Bol to zážitok, na ktorý nezabudnem. A vtedy som na vlastnej koži zažil, že sú veci medzi nebom a zemou, ktorým nerozumiem a nedokážem si ich ani rozumom vysvetliť.
Ďalší zvláštny zážitok som mal raz, už pár rokov po vojne, pri televízore. Dávali seansu ruského liečiteľa Kašpirovského, ktorá spočívala v tom, že cez obrazovku za pomoci sugestívnej hudby hovoril ľuďom, čo majú robiť, aby sa aj „zdraví“ vyliečili. Keď som si k televízoru sadal, bral som to ako dobrý vtip. Vždy som bol skeptický k podobným „hlúpostiam“. Zo srandy som robil to, čo liečiteľ hovoril a on ma cez televízor zhypnotizoval. Počas mojho polospánku som zrazu videl steny obrovského bieleho chrámu, aký som predtým nikdy v živote ani na obrázku nevidel.. Pri tom som cítil hlboký pocit svojej smrtelnosti.
Po všetkých tých zážitkoch a po smrti otca, pri ktorom som cítil úplne to isté, čo pri mŕtvej mame som pomaly začal veriť.
Čital som knihy rozličných náboženstiev a najviac sa mi páčil Zen Budhizmus, aj keď som ho nikdy nepraktizoval.
Nebral som ale vieru ako zaslepenec. Stále som pochyboval a stále pochybujem.
Ale až s vierou som zažil zvláštny stav odovzdanosti.
Boli sme pri mori v Grécku. Obloha bez obláčika, teplé slané more. Ráno som s kamarátom odišiel na túru. Keď sa okolo desiatej už pre horúčavu nedalo pokračovať, zbehli sme naspät ku moru. Unavený po prejdených kilometroch a tiež z horúčavy som si ľahol na vodu. Zmocnil sa ma príjemný pocit. Keby som teraz zomrel, nič by sa nestalo. Cítil som, že je všetko v poriadku, že mi nič nechýba. Že som zrazu šťastný. Svet pokračuje svojím behom a určite bude, aj keď tu nebudem.
Ďakoval som Bohu za všetko a prosil som ho, aby chránil moju rodinu.
Napriek tomu, že som potom vážne ochorel, môj vzťah k Bohu sa nezmenil. To, čo sa stalo, sa asi malo stať. Nikomu nič nezazlievam.
Pocit podobný tomu pri mori som zažil ešte niekoľko krát. Často vysoko v horách a raz v Bratislave v hrobke Chatama-Sofera.
Nezáleží na tom, či sú ľudia evanjelíci, katolíci, židia, moslimovia alebo budhisti. Žiadne náboženstvo nie je dôležitejšie, ako tie ostatné.
Ktokoľvek si myslí, že to tak nieje, vyvoláva konflikt.
