Mám rád príbehy.
Tie, ktoré som prežil, aj tie, ktoré iba počujem od iných.
Tento sa mi stal pred koncom vojny v roku 1982.
Boli sme vo vojenskom priestore Libava.
Je to veľká, neobývaná časť krajiny na severe Moravy, kam sa pravidelne v lete chodievalo z našich kasární na jeden mesiac na cvičenie.
Spávali sme občas vo veľkých vojenských stanoch, občas v rádiostanici v skriňovej V3S-ke.
Asi týždeň pred koncom cvičenia a dva mesiace pred koncom môjho pôsobenia v armáde sme dostali rozkaz na presun.
Bolo pred deviatou večer. Veliteľ osádky, náš podporučík, si sadol ku šoférovi dopredu. My ostatní sme zaliezli do zadnej časti auta.
Zavreli sme za sebou plechové dvere a na o podlahu priskrutkovaných stoličkách sme za jazdy driemali.
Asi za 4 hodiny, uprostred noci, auto zastalo.
Veliteľ nás zobudil. Naštartovali sme elektrocentrálu, rozsvietili malé montážne svetlo, postavili antény.
Boli sme niekde dosť vysoko v horách, pretože pri naťahovaní kotviacich laniek som chodil pomedzi kríky s práve dzrievajúcimi čučoriedkami.
Nadviazali sme spojenie a do rána sme sa striedali v službe na stanici.
Keď sa rozvidnelo, vyšiel som von, pozrieť si okolie.
Prešiel som asi sto metrov ku poľnej ceste, ktorú som zbadal tiahnuc sa po hrebeni. V tráve rosa. Koniec júla, ale už ráno príjemne teplo.
Keď som sa na poľnej ceste obzrel, až vo mne hrklo.
Občas sa mi stalo, hlavne v detstve a v mladosti, že keď som sa dostal na nejaké miesto, alebo keď som niečo zažil – stačilo napríklad iba natiahnutie ruky za čerešňou na strome alebo podobná banálna situácia, a mal som pocit, že presne toto sa už niekedy stalo.
To isté aj teraz. Taký intenzívny pocit, že to miesto poznám, som už dávno nezažil.
Pre istotu som si po návrate na rádiostanicu vypýtal od veliteľa mapu a spýtal som sa ho, kde presne sme.
Podľa mapy sme zistili, že rádiostanica stojí na odvrátenej strane kopca asi 20 km od našej dediny, kam som občas chodieval na čučoriedky.
