Nelegálny štrajk učiteľov

Premiér sa na adresu štrajkujúcich vyjadril nelichotivo a predseda SaS ich naopak podporil. Aj napriek jednoduchým posolstvám týchto dvoch politikov by sme sa mali zamyslieť nad ich motiváciou a obzrieť sa do minulosti, ako konali v podobných situáciách.

Samozrejme, aktuálnemu štrajku učiteľov sa dá vyčítať všeličo, od reálne malej podpory samotných učiteľov (za skutočnú podporu považujem len účasť na štrajku a nie prázdne reči), až po obchádzanie zákona o kolektívnom vyjednávaní.

(zdroj: pixabay.com)

V každom prípade som ten posledný, kto by chcel spochybňovať právo na štrajk plynúce z Ústavy, ako aj právo na občiansku angažovanosť, alebo občiansku neposlušnosť.

Ale poďme k veci. Premiér sa vyjadril v tom zmysle, že učitelia si poprázdninovali a po nástupe do školy začali štrajkovať. A druhé jeho tvrdenie sa týkalo nelegálnosti štrajku učiteľov. Na druhú stranu šéf SaS podporil štrajkujúcich učiteľov.

Politizácia odborov a všeobecné pokrytectvo politikov

Takže si najprv vysvetlime čo je štrajk. Štrajk je krajným prostriedkom, ako prinútiť zamestnávateľa k sociálnemu dialógu, pričom prakticky ide o nenastúpenie do práce, ktorého cieľom je cez hospodárske a morálne škody prinútiť zamestnávateľa k jednaniu/splneniu sľubov.

Aký by malo zmysel štrajkovať počas prázdnin, keď v školách nie sú deti? Žiaden… Takáto aktivita by bola na smiech viac, ako aktuálne vyjadrenia premiéra. Štrajkovať v školstve má zmysel len počas dní, keď by malo prebiehať vyučovanie. Nie je to tak dávno, keď počas predchádzajúcej premiérovej vlády štrajkovali učitelia pod taktovkou učiteľských odborov, dokonca sa tak stalo cez pracovné dni školského roka, pričom vtedajší a zároveň aj aktuálny premiér vtedy nič o prázdninách nespomínal. Rovnako, pred pár rokmi, keď štrajkovali lekári (hromadné výpovede sú legitímna forma štrajku) počas Radičovej vlády normálne počas pracovných dní, to zdá sa súčasný premiér chápal, keďže vtedajší štrajk podporoval. Dnes asi trpí amnéziou a už zabudol.

Jeho druhé tvrdenie o nelegálnosti štrajku stojí na vode. Nie že by nemal pravdu v tom, že ISU (Iniciatíva slovenských učiteľov) obchádza zákon o kolektívnom vyjednávaní, ale jediná inštitúcia, ktorá môže rozhodnúť o tom, že je štrajk nelegálny je Ústavný súd. Pokiaľ ten nerozhodne, tak súčasný štrajk legálny je – či sa nám to páči, alebo nie…

Ak je pán premiér presvedčený o nelegálnosti štrajku učiteľov, ktorý vyhlásila ISU, tak nech podá podanie na Ústavný súd. Som zvedavý, ako dlho bude trvať kým rozhodne, keďže vieme o tom, že momentálne je súd viac-menej paralyzovaný, za čím stojí neschopnosť politikov sa dohodnúť na zásadných veciach ohľadom fungovania štátu a spoločnosti.

Ďalší zaujímavým momentom by bol fakt, že premiér by sa ocitol v rovnakom vreci, do akého hádzal politikov, ktorí sa pokúšali prostredníctvom súdu zastaviť štrajky zamestnancov na Slovensku. Veď si len spomeňme na štrajk železničiarov v roku 2003, prípadne štrajk zdravotníkov v roku 2006, ktoré boli zmarené rozhodnutiami súdov po politickom nátlaku zo strany vtedajšej pravicovej vlády, čo súčasný premiér ostro kritizoval. Na druhú stranu je fakt, že on už vlastne v tom vreci aspoň jednou nohou je, nakoľko to bola práve jeho strana, ktorá presadila v roku 2013 praktický zákaz štrajkovať pre zdravotnícky personál a personál sociálnych služieb.

Ak hovorím o amnézii v súvislosti so súčasným premiérom, tak mi neostáva nič iné, ako spomenúť to isté v súvislosti so zvrchovaným šéfom SaS. Stačí si pospomínať na jeho vyjadrenia na adresu štrajkujúcich lekárov v roku 2011, alebo jeho dlhoročné priblblé reči ohľadom odborov, práva na kolektívne vyjednávanie a štrajkov. Ak by bolo po jeho vôli, tak žiadne odbory, ani občianske iniciatívy, ktoré by mohli vyhlasovať štrajk a kolektívne vyjednávať neexistujú.

(zdroj: Cynická obluda)

Fakt, že politici sa stavajú k štrajkom, protestom a iniciatívam občanov/zamestnancov podľa toho ako im to momentálne vyhovuje je dlhodobo známy, čo je ale smutné? Smutná je reakcia veľkej časti verejnosti, ktorá im na spolitizovanie týchto aktivít stále skočí. Je smutné pozerať sa a počúvať, ako množstvo ľudí dokáže uveriť mediálnej masáži o tom, ako skvelo zarábajú učitelia, ako skvelo zarábajú sestry, a vlastne ako všetci na Slovensku skvelo zarábame… Je smutné pozerať sa, ako politici zneužívajú prejavenú nespokojnosť občanov voči ním samotným.

Sestry zarábajú 1000 - 1200 eúr, tak čo chcú?

Prečo si verejnosť nepoloží niekoľko zásadných otázok? Ak sa Slovensko rozhodlo dodržiavať medzinárodný záväzok o tom, koľko % HDP máme dávať na obranu a každý rok sumu na obranu plánuje zvyšovať (aj reálne zvyšuje), prečo sa rovnako Slovensko nerozhodlo dodržiavať medzinárodné záväzky ktoré hovoria o tom, koľko % HDP má ísť na vedu a výskum? Rovnako existujú medzinárodné záväzky, ktoré hovoria o tom, koľko % HDP by malo ísť na školstvo. Prečo toto nie je prioritou ani tejto a nebolo prioritou žiadnej z predchádzajúcich vlád?

Modernú a prosperujúcu budúcnosť nám nezabezpečí postavenie montážnej dielne Európy, ale rozvoj vedy, výskumu a školstva. Budúcnosť našej krajiny je priamo závislá od vzdelania našich detí a nie od plných vriec zahraničného kapitálu odliatého za naše hranice a do daňových rajov. Základom úspešnej spoločnosti i ekonomiky, ako aj demokracie samotnej je úspešná, vzdelaná a veľká stredná trieda – takúto nám nezabezpečia mizerné mzdy naprieč celým hospodárstvom, ani školstvo určené na odstrel.

Sú nedocenení len učitelia a sestry?

Áno podporujem učiteľov v ich snahe, aby boli spravodlivo odmeňovaní podľa svojho vzdelania a výkonov. Takže som presvedčený, že len prostým zvýšením miezd učiteľov sa celkové zlepšenie situácie so vzdelávaním na Slovensku nedosiahne, aj keď bez spravodlivého odmeňovania učiteľov (a nie len ich), to tiež určite nepôjde. Na druhú stranu ale je potrebné povedať, že za mizerné výsledky nášho školstva nemôžu samotní učitelia, ako sa snažia vsugerovať poniektorí politici (bez rozdielov v politickom presvedčení), ale môžu za to bezzubé reformy vzdelávacej politiky štátu, za ktorými stáli všetky politické garnitúry vládnuce na Slovensku od roku 1989.

O lenivých Slovákoch a naštvaných biznismenoch - Pole

Ak chceme ako spoločnosť dosiahnuť zlepšenie situácie, tak nie je možné skočiť na politické hry politikov, ale pritlačiť týchto ľudí k múru a prinútiť ich, aby začali postavenie občanov naozaj zlepšovať. Na Slovensku je doslova národným športom spochybňovať si vzájomne svoje vzdelanie, zásluhy a povolania – čo je následok vyvolávania závisti vypúšťaním nezmyselných štatistických čísel politikmi bez toho, aby vysvetlili metodiku štatistiky a čo sa za týmito číslami skrýva.

Ako napísal filozof Peter Takáč vo svojom článku:

„Začína nám nová doba, keď sa zúfalý volič so 400 euro netto bude tĺcť so zúfalým životnostníkom, čo má toľko isto po zaplatení odvodov?“

Namiesto toho, aby sme my, ako občania požadovali zlepšenia od politikov, tak sme sa medzi sebou na smrť rozhádali, vzájomne si závidíme už aj chudobu a nešťastie – a politikom to nadmieru vyhovuje. Majú nás tam, kde nás chceli mať…

Zdroj obrázkov: pixabay.com a cynickaobluda.dennikn.sk

Tento článok vyšiel pôvodne na POLE (kultúrno-spoločenský blog)