„Niekedy“ na seba nenechalo dlho čakať. Idulíkovi sa v pondelok vydarila skúška, a keďže ja som sedela doma sama opustená v knihách a bez jedla, potešil ma jej návrh, aby sme šli ten zázrak za lacné prachy vyskúšať.
Tak sme sa teda celé vytešené vybrali za spoločným cieľom. Slinky nám už tiekli. Ida vytešená, že skúšku úspešne urobila, ja vytešená, že mám oficiálny dôvod, prečo môžem odbehnúť od kníh. S úsmevmi na štyri prsty hodnými Hollywoodu sme vplávali do spomenutej prevádzky. Bolo tam relatívne prázdno. Zariadenie síce z roku dva, ale nech to para tlačí! Za tú cenu??? Nech!
Sadli sme si teda a počkali na čašníka, či ako by sa dal nazvať chlapík v oranžovom tričku s trošku podozrivým úsmevom. Objednali sme si svorne tie prsičká s brokolicou (keď sme už na ne boli také navnadené) a v rámci zdravej výživy šalát ako prílohu.
Po pár minútach som si začala uvedomovať, prečo sa ten chlapík tak podozrivo usmieval. Do podniku totiž začali vchádzať štangasti. No a poviem vám, že ani desiata cenová by sa za takých nemusela hanbiť. Vzbudili sme záujem, to teda áno. Teda, ak si to len nenahováram a ten chlapík, čo vyzeral, že ťahá už jedenáste pivo tak túžobne neškúlil na mňa, ale na dvere pánskeho WC, ktoré boli za mnou.
Ešte stále sme sa tvárili, aké sme cool, že nás nič nerozhádže, že sme tam naozaj správne a tešili sme sa, že keď už teda spoločnosť nie je priam vyberaná, jedlo snáď bude. Keď však chlapík s podozrivým úsmevom priniesol našu vytúženú papanicu, nemohli sme skrývať rozpaky. Keďže sme si neobjednali klasicky mäsko a prílohu, tak nám bol nevábne vyzerajúci kurací závitok podliaty kečupom rozriedeným vo vode prinesený na DEZERTNÝCH TANIERIKOCH. Kuriozitka, to som fakt ešte nezažila. Ale aspoň bola zábava. Idulík sa skoro zadrhla špáradlom, ktorým bol zámotok vzhľadom blízky votrelcovi zopnutý, aby neodhalil svoje zeleno-mazľavé vnútro. Mne votrelec párkrát skoro ušiel z mini taniera, na ktorom som sa ho pokúšala pitvať tupým nožom.
Atmosféru doladili dve panie okolo päťdesiatky, čo si sadli k vedľajšiemu stolu. Objednali si po poldeci a pive. Pozerali na nás dosť nevraživo, keďže asi až do toho dňa boli zrejme najmladšími a najkrajšími zákazníčkami podniku.
Čerešničkou na torte bol účet, na ktorý sme čakali pol hodinky. (To asi aby si nás chlapík ešte stihol užiť). Suma, ktorá sa z neho vyškierala nebola zďaleka taká nízka, ako sme očakávali. Ceny sa totiž dosť zmenili (hádajte ktorým smerom), odkedy do výkladu vycapili osudný provokačný jedálniček.
Po ceste z podniku sme ešte zožali opité obdivné pohľady stálych hostí. Niektorí tuším aj popiskovali. Zadržiavaný rehot vonku prepukol s náležitými decibelmi. Okoloidúci si ťukali na čelá. Ale veď NEVADÍÍÍ!!!! Síce sme ani neušetrili, ani sme sa poriadne nenajedli, ale teraz už aspoň vieme, že lacné žrádlo v Bratislave je len ilúzia.
