Príbeh o Carmen som už zhliadla vo viacerých podobách: opera, balet a teraz jazz-flamenco. Vždy ma fascinoval jednoduchosťou a komplikovanosťou zároveň. Láska, vášeň, žiarlivosť. Amor, pasión, envidia. Túžim po nich. Bojím sa ich. Nesú so sebou to najkrajšie a najbolestivejšie zároveň. Vďaka nim cítim, že žijem. Vďaka nim mám často pocit, že od bolesti zomriem.
Vášeň, neha, milovanie. Hádky, večné boje, odmietnutie, žiarlivosť, bolesť.
Očarenie, vzplanutie, všedná každodennosť, strata záujmu, lámanie sŕdc.
Ako blízko je od nevýslovného šťastia k neutíšiteľnej bolesti? Aká tenká je čiara medzi nimi? Dá sa urobiť krok späť, keď ju neopatrná noha poruší? Existuje vôbec tá hranica?
Príbeh vyrozprávaný tancom, nabitý erotikou, končiaci tragédiou, podporený hudbou v rytme, ktorý si ma vždy podmaňoval, vyvolal v mojom vnútri túžbu prikrytú príjemnou melanchóliu...
