Aký to má celé význam? Myslím, že ako pre koho, a teda pre každého iný. Pre mňa má význam, keď mám pocit, že to, čo robím má význam. Nie je to vôbec komplikované, a už vôbec to nie je jednoduché. Lebo ten pocit nie je samozrejmosť a ani bežná vec. Význam to všetko bude mať vtedy, keď vo chvíli konca nebude záležať na tom, či je niečo POTOM. Keď prežijem život tak, že tak či onak dopadnem dobre. Ak POTOM niečo je, tak chcem žiť tak, aby nebol dôvod POTOM pykať. A ak nie je, tak chcem žiť rovnako a teda tak, aby som využila každú príležitosť užiť si život, čo mi bol daný a zároveň ho využiť najlepšie ako sa len dá.
Ponáhľať sa netreba, aby sa stíhalo žiť a vyčkávať tiež netreba. Aby sa stíhalo žiť. Ale ak to vezmem z inej strany, netreba zaháľať, aby stál život za to, a preto je možno dobré sa trochu ponáhľať. A tiež sa oplatí počkať si na to, čo za to stojí. Ak sa dočkáme, fajn, ak nie...tak to tak asi malo byť. A je to tu. Dva uhly pohľadu. Dve rôzne odpovede a s oboma sa stotožňujem. Jaj, ale sa mi to ľahko píše, a pritom som najnetrpezlivejší človek, akého poznám. Sedieť so založenými rukami a čakať, to nie je nič pre mňa. Ale skúsim sa naučiť čakať.
Chcem robiť chyby a učiť sa z nich. Chcem milovať a byť milovaná. Chcem si užívať spánok v náručí toho, koho mám rada ( aj keď niekedy desne chrápe). Chcem aby ma objímal a ja mu za to budem bozkávať viečka. Chcem dostávať a dávať. Chcem robiť to, čo ma baví a ak to bude prospešné aspoň pre jedného človiečika, tak sa to oplatí. Chcem príjemne prekvapovať a byť prekvapovaná. Nechcem zabúdať a nechcem byť zabudnutá. Chcem odpúšťať a chcem, aby mi bolo odpustené. Veď som len človek. Chcem spoznávať rôznych ľudí a cez ich okuliare mojimi očami zisťovať, čo a ako. Chcem, aby sa so mnou podelili o svoje radosti aj starosti, názory a poznania. Ja sa na oplátku podelím s nimi. Nechcem presviedčať iných o mojej veľkej pravde, a za to by som poprosila, aby oni nepresviedčali mňa. Chcem žiť tak, aby som nemusela ľutovať ani sekundu, lebo chcem, aby každá mala nejaký význam. A ten možno neuvidím hneď, ale neskôr, neskôr áno.
Existuje veľa otázok o podstate sveta, bytia, života, smrti. Kladiem si ich ja aj ona, aj on, aj ty, aj oni. Teraz sa samej seba pýtam len dve. Prvá: Je potrebné sa pýtať? A druhá: Chcem naozaj poznať jednoznačné odpovede?
A rovno si aj odpovedám: Áno, je potrebné sa pýtať, keď sa pýtať prestanem, prestanem žiť. Nie, nepotrebujem poznať jednoznačné odpovede na všetky otázky. Niektoré sú totiž takéto nezodpovedané čarovnejšie a keby som na ne dostala odpovede, nebolo by už o čom premýšľať. A keď myslím, tak som. A aj keď to myslenie niekedy statočne bolí, bez neho by to už nebola taká sranda. No na dnes dosť bolo myslenia, idem si užívať jar, čo tam vonku na mňa čaká. Kto sa pridá?
