Tuším sa tomu vraví dospievanie

Volal sa (a ešte stále sa volá) Gonzalo Alberto Bajo Dominguez. Un chico muy guapo de Madrid. Krásne oči, ešte krajší úsmev a v angličtine úžasne sexovný španielsky prízvuk. Spoznali sme sa na študijnom pobyte v USA a samozrejme, ako keby sme sa našli. Európania v ďalekej Amerike. Dve dosť rozdielne kultúry, južanská a stredoeurópska. Ale aj tak sme si navzájom boli bližší ako s ktorýmkoľvek Američanom. Proces zamilovávania sa u mňa trval dosť dlho. Vlastne som zistila, ako veľmi ho mám rada až vtedy, keď kvôli neočakávaným a nie veľmi jasným okolnostiam musel odísť o niekoľko mesiacov skôr, ako bolo pôvodne plánované. Zlomilo mi to moje sedemnásťročné srdiečko. Tým to však pre mňa neskončilo. V mojej neskúsenej hlávke sa zrodila predstava dokonalého muža menom Gon. Držalo ma to tri roky. Pamätala som si len to dobré. Aký len bol úžasný, aký bol milý, aký bol pekný, ako dobre voňal... nikto iný nemal šancu zaujať ma. Písali sme si pohľadnice. Bezvýznamné, ale milé. A ja som ho stále ľúbila, možno viac, ako keď sme boli spolu. Ľúbila som ho až do istého momentu. Nie, neprišla nová láska. Prišla tá chvíľa, o ktorej som tak veľmi dlho snívala. Po pár rokoch sme sa streli. Navštívila som ho v Španielsku. Stretnutie ako zo sladkého filmu. Len my dvaja v exotickom domčeku na pláži na Costa Brava. Svit mesiaca, nočné kúpanie, opálené telá... a nič. Vôbec to mnou nepohlo. Ani som sa len nezachvela. Keď som odchádzala, krútila som hlavou. Tak toto je ten človek, ktorého som si v hlave povýšila na bezchybného bôžika? Bol presne taký, akého som si ho pamätala, ale....už mi ničím tak úžasným neimponoval, už som ho brala len ako starého známeho. Z večera na ráno sa z mojej nehynúcej lásky stali len spomienky.Včera sa mi stalo niečo podobné. Po dosť dlhej dobe som stretla svojho prvého „naozajstného“ partnera. Všetko už prebolelo. Neprišli žiadne citové výlevy, predsa len to už bolo dosť dávno. Prišlo však čosi iné. Pár minút rozhovoru a ja som sa v duchu zhrozila, že čo za človeka som to kedysi milovala tak, že po rozchode som mala dojem, že prišiel koniec sveta a ja už nikdy nikoho nebudem ľúbiť! Veď on je úplne nezaujímavý, neoriginálny, plytký a úplne pod moju úroveň. Ešte aj vyzerá dosť zle. A bol taký vždy! Používa stále rovnaké „vtipné“ poznámky, stále sa tvári ako úžasný samec, prázdne kecy sú stále jeho kamaráti. Čo sa mi vtedy na ňom páčilo? Neviem si vôbec spomenúť ani na jednu jedinú vec! Ako je to možné? V istej životnej etape niekoho milujete. Veríte, že ho milujete naozaj najviac ako sa dá. Niečo vás na ňom priťahuje, niečo vám imponuje, niečím si vás získa. Máte pocit, že on je ten pravý. Cítite lásku, šťastie, spokojnosť. Chcete s ním byť naveky. Potom to skončí. Vy trpíte, plačete do vankúša ešte mesiace a mesiace. Ale keď sa s ním po dlhšom čase stretnete, a pozriete sa na neho vašimi o niekoľko skúseností staršími očami, zistíte, že dnes by ste už (pardon za brutálny výraz) o neho ani bicykel neopreli. Tuším sa tomu vraví dospievanie.