Žili spolu mnoho rokov... až kým nepomreli. Dedo bol jednoduchý človek, zvyknutý od malička drieť od svitu do mrku. Baba - tak sme ju my vnúčence volali, lebo len zriedka, alebo vôbec nemala pre nás vľúdne slová. Jej srdce bolo zatrpknuté a ruky mozoľnaté, čo sme občas pocítili na našich chrbtoch keď sme nechceli okolo gazdovstva pomáhať. Dedo Ďuri, ten sa staral o býčkov, ovečky a zajacov. Baba, tá zasa o hydinu a prasce. Peniaze z ich ťažkej práce šli do novostavieb. Aj pozemok, kde sa "budovali" jej štyri deti, kúpila ona. Stále, čo si od malička pamätám, zháňala nejaké stavebné materiály, ktorých v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bolo nedostatok. Keď dačo nebolo, otec Jano vždy vravel - treba tam poslať babu! Keď dačo doma nebolo - múka, mlieko či vajcia, šli sme za babou. Za svojho života nezabudla dokonca svojim deťom zabezpečiť pozemky a zakúpiť pomníky, aby aj po smrti bolo o nich postarané. Znie to šialene však? Viete ako sme jej boli vďační, keď nečakane zomrela naša mamka? Ako pravý generál, ona velila celej rodine. Chudák dedo... Za mladi bola vraj ľudová rozprávačka, a ľudia sa už tešili na nedeľné odpoludnie a dedinský rozhlas s ňou. Keď som sa mamky spýtal:"Prečo je taká?!",odpovedala:"Prežívať svoje deti je ťažké syn môj.A jej z toho stvrdlo srdce - prežila šesť z deviatich!" Vtedy som ju začal chápať. Vtedy som pochopil, prečo prestala chodiť do kostola. A mama pokračovala:"Aj margarín, domáci lekvár, klobásy a slaninu visiace na chodbe... všetko to pre deti a majstrov na stavbu! Sama si odtŕhala od úst, aby sa jej deti mali lepšie ako ona. Bývala v storočnom dome, ktorý bol na rozpadnutie. Nedávala nám lásku, akú dávajú mnohé babky,ale dala nám domov a pocit bezpečia! Nikdy som Ťa nenazval ináč ako baba a preto vravím prepáč, milá babka Veronika, posielam Ti na druhý svet to najvrúcnejšie ďakujem - chýbaš mi...
