Potiahol slastne dlhým dychom a zakašľal. To bol deň. Do šľaka! Zaklial, a trasľavou rukou položil na stôl fajku. Mimovoľne pozrel von oknom. Vietor neúnavne hvízdal a rumázgal vetvami zo strany na stranu. Kdesi zahúkala sova, a ešte nejaké podivné kvílenie.To asi zatúlané líščie mláďa, pomyslel si. Na okennú rímsu zabubnoval dážď, a táto symfónia znela jeho ušiam ako balzam. Konáre starej hrušky osvecoval mesiac, a aj hviezdy sa mu zdali dnes akési väčšie. Vzdialil sa od okna, a uvelebil sa v staručičkom kresle. Život sa mu dnes zdal už prázdny a zbytočný. Ešte včera o takomto čase tu sedel zo svojou Elmírou. V kozube praskal oheň, a oni si usŕkali z obľúbených šálok svoj tradičný čaj. Čo by dnes dal za to, aby mohla byť s ním. Odišla. Len tak, bez rozlúčky. Nestihol jej ani povedať posledné zbohom, nestihol jej povedať ako ju ľúbi. Odišla na večnosť sama a jeho tu nechala... Akoby to bolo včera, zaspomínal si... Hrali valčík, a ona sa vznášala ako anjel. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad. Obdivoval jej ladné pohyby pri tanci. Vnáral sa do jej fialkových očí, a sníval o nežných dotykoch. Pretože bol hanblivý, postával v kúte a len sníval... Písal sa rok 1939, a málokto by v tých ťažkých vojnových rokoch očakával nejaký ples kdesi na Horehroní. Ľudia však chcú žiť a milovať sa aj v tých krutých časoch... Nabral odvahu a požiadal ju o tanec. Bola to jeho najkrajšia chvíľa v živote, keď sa ich telá spojili v jedno. Nevnímal čas ani priestor, len tlkot jej srdca. Onedlho si ju vzal. Prežili spolu mnoho nádherných chvíľ. Vždy si mali čo povedať... Vždy si našli čas na pohladenie... Nikdy sa vážne nehádali... Pozrel do kúta, a na chvíľu sa mu zdalo že tam stojí ona, a na sebe má plesové šaty z oných čias. Otvoril fľašu slivovice. Nikdy nepil sám, ale dnes musel, dnes zapíjal svoj veľký žiaľ. Keď si nalieval hádam štvrtý či piaty pohárik, a pokropený bol stôl aj dlážka, pohľad mu spočinul pri starom albume. Vnoril sa do spomienok. Prežili sme Elmírka taký krásny život. Kde sú naše utešené deti? Áno, vietor ich odvial do šíreho sveta... Hlboko si vzdychol. Alkohol čím ďalej viac stúpal do hlavy, a fotografie naberali groteskné tvary. Sadol si do ošarpaného kresla, a napil sa už rovno z fľaše. Z očí mu tiekli slzy a kvapkali sťa hrachy na zožltnuté fotografie... Keď ho ráno kamaráti našli, bol už pri nej, pri svojej Elmírke. V studenej ruke pevne držal od sĺz zmáčanú fotografiu. Bola na nej ona v plesových šatách, a nápis na zadnej strane znel : Špania Dolina 1939. P.s. Ľudia si v dedine šepkajú, že sa v ich opustenej chalúpke občas v noci svieti, a nejaké postavy tam tancujú valčík... Ale ako iste viete, ľudia niekedy toho nahovoria...
