Kozub.

Oviala ho vôňa horiaceho dreva. Praskot a mihotajúce plamene sťa žiarivé jazyky oblizovali kamennú rímsu. V hĺbke zlato-oranžového ohňa sa strácal smiech aj slová prísediacich. Poteší nejedno ľudské oko a zohreje množstvo ľudí. Stojí tak majestátne v objatí blízkych hôr ako nejaký monument ľudskej fantázie a nevšednej krásy. Jeho ladné kamenné krivky ladia zo starými tehlami tvoriacimi srdce kozuba – ohnisko. Komín týčiaci sa k nebesám ako synonymum mužnosti dotvára jeho vzhľad. Priblížil sa k samej podstate dokonalosti. Nabité kladným nábojom, pozitívnej energie vábia hnedasté kamene k dotyku. Celkový pôvab však tkvie v samom srdci kozuba, ktorý bol majstrom kamenárom stvorený z láskou a úctou k hodnotám. Ruky človeka spojili maltu, kamene, tehlu a vložili dielu dušu. Oblé skaly aj hranaté tehly tvoria dokonalú harmóniu. Dielo k ním prehovorilo… Ľudia z ďaleka aj blízka sa radi na to miesto vracajú. Teplo ohniska spája rodinu. Radi si pochutnávajú na jeho maškrtách upravených na žeravých uhlíkoch. Hladia a dotýkajú sa teplých stien, šťastný smiech a vrava sa šíri dolinou, zmiešava sa s praskotom dreva. Stvoriteľ je nadovšetko šťastný. Vytvoril čarokrásne, hrejivé dielo, ktoré potrvá aj keď on tu už nebude… Poteší nejedného človeka a nejednu ubolenú dušu privedie k iným myšlienkam. Keď sa raz v budúcnosti znovu zídu a rozložia oheň v kozube, v kameni vždy nájdu úsmev človeka, ktorý im tento kozub postavil z láskou a mal ich veľmi rád…