Infozákon, alebo presnejšie zákon číslo 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciam, vznikol ako dôsledok utajovania a skrývania dôležitých zmlúv a faktúr orgánmi štátnej správy a smosprávy pred očami verejnosti. Vychádza z predpokladu, že ak sa niečo obstaralo z verejných prostriedkov, mala by mať verejnosť právo poznať detaily spojené s týmto obstaraním. Túto úlohu plní tento zákon takmer dokonale, čo je v slovenských podmienkach výnimočné. Myslím si, že sa jedná o Damoklov meč nad úradníkmi, pod hrozbou ktorého sú nútení používať verejné financie efektívnejšie a hospodárnejšie.
Ako poslanec som v októbri 2011 požiadal o sprístupnenie faktúr mestskej časti. Chcel som skontrolovať, či nenatrafím na nejaké podivnosti. Približne týždeň trvalo, kým som sa dopracoval k tomu, od koho tieto informácie na úrade pýtať. Zhruba ďalších desať dní, kým sa stanovil termín nahliadnutia. Po vzhliadnutí som požiadal o kópiu 50 faktúr, ktoré sa mi nepozdávali. Bola to napríklad februárová faktúra na hrabanie lístia v Sade Janka Kráľa, pečitaka firmy Trimel s.r.o. na faktúre firmy PROFMEL s.r.o., alebo faktúra za mobil starostu, keďže telefonoval zo zahraničia v čase, kedy nebol služobne mimo územia SR. Potom nasledovala výmena e-mailov a osobné stretnutie s prednostom, na ktorom mi bolo povedané, že ako poslanec si nemám právo robiť kópie z faktúr a že ako prednosta si dovolí konštatovať, že "...medzi poslancom a občanom je istý rozdiel, ale ak sa na mestskú časť chcete obrátiť ako obyvateľ, je to na Vás”. Celú e-mailovú komunikáciu si môžete prečítať tu. Išlo o zjavnú obštrukciu zo strany mestskej časti, tak som svoju žiadosť poslal ako občan. Požiadal som o naskenovanie celej účtovnej dokumentácie za rok 2011, pretože som to sľubil prednostovi, ak mi zamietne konkrétnych 50 faktúr. Dostal som odpoveď, že sa jedná o 9.050 dokladov, že skenovanie jednej A4 strany trvá cca 1 minútu, a preto by táto činnosť trvala 19 pracovných dní, čo by bol pre mestskú časť náklad vo výške 1.810,- EUR. Odpoveď nájdete tu. Napriek svojmu sľubu som sa rozhodol netrvať na svojej požiadavke, aj keď naskenovanie by úrad musel urobiť zadarmo. Povedal som si, že im ťažko budem dokazovať skutočnú nákladnosť skenovacieho procesu, a nedám im tak zbytočnú zámienku. Ale poznáte to, kto chce psa biť, palicu si nájde a len samotná požiadavka, ktorú mestská časť nikdy nevykonala, je dostatočne dobrou zámienkou pre starostu Vladimíra Bajana, ktorý je mimo iného aj podpredsedom Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS). Video záznam na túto tému zo zastupiteľstva nájdet tu.
Keďže som od prírody zvedavý, zaujímalo ma, ako mestská časť dospela k danej sume. Požiadal som preto o vysvetlenie výpočtu. Dozvedel som sa, že suma nevyšla ako cena práce za 19 pracovných dní úradníka. Bola vypočítaná ako cena 9.050 kópii po 0,20 eur za jednu stranu na základe cenníka. V §21 odsek 1 infozákona je stanovené, že: “Informácie sa sprístupňujú bezplatne s výnimkou úhrady vo výške, ktorá nesmie prekročiť výšku materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, so zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi.” Pri skenovaní a zaslaní prostredníctvom e-mailu nevznikajú žiadne materiálne náklady a preto úrad nie je oprávnený pýtať žiadnu náhradu nákladov. Ako sa však mestská časť Bratislava-Petržalka dopracovala k cene 0,2 eur za kópiu jednej strany formátu A4, keď podľa zákona môžu pýtať iba materiálne náklady? Na moju otázku, či je výška poplatku v súlade so zákonom som dostal nasledujúcu odpoveď: “Z uvedených právnych predpisov jednoznačne vyplýva, že sprístupnenie informácii sa poskytuje za úhradu.” Odpoveď si môžete prečítať tu a video záznam z diskusie zastupiteľstva nájdete tu.
V máji 2012 som sa dozvedel, že sa mestskej časti Bratislava-Petržalka podaril husársky kúsok. K posudku Ing. Ivana Izakoviča si mestská časť dala vypracovať nezávislý znalecký posudok u jeho švagra Ing. Oldřicha Jarabicu. Vzhľadom k tomu, že na území SR pôsobí 988 znalcov z odboru stavebníctva, odvetvie hodnoty nehnuteľností, je pravdepodobnosť výberu tejto konkrétnej dvojice znalcov približne 1:500.000. Keď som sa ako poslanec spýtal, ako k tomuto malému zázraku prišlo, dostal som odpoveď, podľa ktorej: “Všetky okolnosti tohto výberu boli v súlade so zákonom, členmi komisie boli odborne spôsobilí zamestnanci Miestneho úradu, komisia vyberala zo všetkých verejne známych znalcov. Za prípravu, realizáciu i výsledok výberu je zodpovedný starosta mestskej časti." Tak som sa spýtal na zloženie komisie, dátumy jej zasadnutí a výber náhodnej metódy. Dostal som odpoveď, že už mi odpovedali. Keďže som neuspel ako poslanec, skúsil som sa spýtať na rovnakú otázku ako občan. Odpísali mi, že už som dostal odpoveď ako poslanec. To je samozrejme porušenia infozákona, ale ako inak odpovedať na otázku, keď pravdu napísať nemôžete. Odpovede si môžete prečítať tu a video záznam zo zastupiteľstva nájdete tu.
Nie je nezvyčajné, že na nepríjemnú otázku mestská časť síce pošle odpoveď, lebo zo zákona musí, avšak na otázku neodpovie. Keď sa snažíte svoju otázku preformulovať alebo upraviť na základe prijatej odpovede, tak spočítajú koľkými žiadosťami ste ich "šikanózne" zahltili. Samotný zákon o obecnom zriadení nikde bližšie nešpecifikuje, aké práva má poslanec voči obecnému úradu alebo aké povinnosti má obec voči poslancovi. Dokonca podľa právneho stanoviska mestskej časti poslanec vôbec neexistuje, lebo podľa zákona je orgánom iba zastupiteľstvo ako celok. Preto keď ste opozičný poslanec a starostom je Vladimír Bajan, nemáte reálnu možnosť prinútiť úrad odpovedať na nepríjemné otázky inak ako cez infozákon. A práve snaha ZMOSu o zmenu infozákona a mediálne vyhlásenia jeho podpredsedu svedčia o tom, že sa jedná o funkčný zákon. Bohužiaľ pre občanov a aj niektorých poslancov jediný, prostredníctvom ktorého je možné úradníkom pozerať na prsty, v ktorých držia naše peniaze. To je hlavný dôvod, pre ktorý im tento zákon prekáža. Keby neprihrávali zákazky spriazneným firmám a neplýtvali našimi peniazmi, tak by väčšina ľudí nemala dôvod sa ich niečo pýtať. Keby nebolo tohto zákona, verejnosť by sa nedozvedela o existencii viacerých škandalóznych zmlúv a faktúr ako napríklad kauza "predražné logá" za viac ako 258.000 eur (7,8 milióna korún), pričom len jedno logo stálo takmer 83.000 eur (2,5 milióna korún). Je preto dôležité si uvedomiť, akú významnú funkciu plní tento zákon pre spločnosť.
Ak sa Vám môj článok na blogu páčil, prosím podporte ho hlasovaním na Vybrali SME (po kliknutí sem) ako aj cez označenie Dobrý článok pod textom. Prispejete tým k zvýšeniu jeho čítanosti. Ďakujem.
