Vtedy však možno hovoriť väčšinou o akomsi opaku plagiátorstva, nakoľko autori sa pokúšali o to, aby nimi napísané diela považovali za oveľa staršie.
Prvé falšovanie listín sa vyskytovalo v stredovekých cirkevných kruhoch. Často išlo o falšovanie donačných listín od kráľa, ktoré malo priniesť kláštoru alebo cirkevnej osobe nejaké výhody (najčastejšie finančné), osobný prospech alebo rozšírenie výsad a privilégií.
K prvým známym falzátorom patril biskup Wiching (okolo 840 – okolo 900). Ide o neveľmi populárnu postavu slovenských dejín, známy bol svojimi intrigami, ktoré dosiahol aj vďaka falšovaniu. Pochádzal z územia dnešného Nemecka, na Veľkú Moravu prišiel ako misionár. Stal sa hlavným poradcom Svätopluka a bol odporcom slovanského jazyka v liturgii. V r. 880 bol vysvätený za prvého nitrianskeho biskupa. Počas návštevy Ríma sfalšoval pápežov (Ján VIII.) list pre Svätopluka, kde sa mal údajne pápež postaviť proti Metodovi a zakázať slovanskú liturgiu. Chcel tak odstaviť svojho nadriadeného - arcibiskupa Metoda a dostať sa na jeho miesto. Aj keď sa na tento podvod prišlo, Wiching nebol potrestaný. Po Metodovej smrti presvedčil Svätopluka, aby vyhnal jeho žiakov. Wiching sa však úplného víťazstva nedočkal, nakoľko sa nikdy nestal arcibiskupom.
Mená falzátorov však väčšinou nepoznáme. Najstaršie falšovanie listín na našom území majú na svedomí mnísi z nitrianskeho Zobora. Tí chceli rozšíriť donačnú listinu, a tak sfalšovali listinu Gejzu II. z r. 1158. Najväčším známym falšovateľom listín bol kláštor v Hronskom Beňadiku. Sfalšovali aj najstaršiu listinu z r. 1075, do ktorej vpisovali nepôvodné texty (vtedy tomu hovoríme tzv. interpolovaná listina), a mnoho ďalších mladších listín.
Falzátori si museli dávať pozor na písmo, atrament, materiál, či pečatenie. Často rôzne dokumenty vydávali za staršie, menili a dopĺňali texty, podľa toho, ako im to vyhovovalo. Je pomerne náročné rozhodnúť, ktorá listina je sfalšovaným autentickým originálom alebo úplne falošná. Treba však dbať na to, že aj sfalšované alebo falošné listiny sú pramene, a sú teda lepšie ako žiadne. Kvalita falšovania bola tiež rôzna, niektoré listiny boli sfalšované naozaj primitívne, iné - kvalitnejšie možno stále čakajú na odhalenie.
Falzátori boli vo svojej dobe málokedy odhalení, preto sa často úspešne vyhli akýmkoľvek trestom alebo sankciám. Výnimkou boli v 14. storočí usvedčení falzátori: pisár Ján, ktorý bol upálený na hranici, či kňaz Matej, o jeho treste nevieme. Králi sa snažili bojovať proti falšovaniu zavedením rôznych trestov: napr. úplná strata majetku alebo tzv. boží súd železom, teda vypálenie kríža žeravým kostolným kľúčom na obe líca alebo čelo.
Falzifikátom je aj údajná listina z r. 1006, ktorá bola dlho považovaná za najstaršiu na našom území. Jej pravdepodobným falzátorom bol biskup Ladislav Szörényi (Svoreň) - (1670 – 1752), ktorého písmo sa veľmi podobá na písmo falšovaných listín. Bol to veľmi vzdelaný muž pochádzajúci zo šľachtickej rodiny, v cirkvi dosiahol viacero funkcií, okrem toho mal aj právnické znalosti. V nitrianskom biskupstve mu patrilo mnoho zásluh, dokonca sa spomína, že viedol asketický život (bol ovinutý reťazou) podľa legendy sv. Andreja Svorada. Prepísal mnohé staršie listiny, pričom sa pravdepodobne neubránil aj napísaniu nejakých tých falzifikátov.
Zdroje:
Marek Druga, 2019: Falzá v službách pravdy, svedectvá na prahu lži. Niekoľko postrehov k pozadiu stredovekého falšovania
Pavel Dvořák, 1975: Odkryté dejiny (Staré Slovensko): V znamení sutany
Pavel Dvořák, 2013: Stopy dávnej minulosti 3: Svätopluk a jeho mnísi
Miroslav Glejtek, 2018. Ochrana proti falšovaniu listín vydávaných hodnovernými miestami v stredovekom uhorskom zákonodarstve
www.knihydominikani.sk
