„Aký som šikovný,“ pomyslel som si. Po prekonaní dlhej chodby a troch schodísk plných nevyspytateľných nástrah a pohyblivých prekážok som sa ocitol na školskom dvore takmer bez jediného dotyku. Asfaltová plocha o veľkosti basketbalového ihriska sa pomaly napĺňala životom.
Moja púť pokračovala smerom do telocvične. Horko ťažko som sa ubránil prvým útokom niekoľkých šikovnejších, ktorí zaregistrovali môj zámer. Hodil som im dve basketbalky a jednu ošúchanú futbalku. Bezcitne som sa vyhol túžbou po lopte rozžiareným očiam dvoch prvákov, zamkol som a prekľučkoval som sa na stanovisko. Medzičasom hlavný tábor v strategicky položenom bode uprostred vonkajšieho schodiska doplnila moja kolegyňa. Zostávalo 10 minút do návratu z misie.
Fúúú: vydýchol som si. Určite poznáte ten pocit, keď akoby ste vyleteli zo svojho tela do nebies a pozerali sa sami na seba z vrchu. To bol pohľad! Ako keď stupíte jednou nohou do mraveniska a počkáte 30 sekúnd.
Vrátil som sa späť do reality. Tri lopty stále vlastnili alfa žiaci, ktorí sa ich snažili nikomu nepožičať. Dvaja usilovne strieľali na basketbalový kôš a ja som tŕpol pri každom maličkom prvostupniarovi, ktorý prebehol pár milimetrov od nevyspytateľne sa odskakujúcej ťažkej basketbalovej lopty. Tretí žongloval futbalkou pomedzi ten rôznorodý dav hyperaktivistov prežúvajúcich desiaty.
Po piatich minútach alfa žiaci zanechali lopty a zmysleli si novú činnosť. Konečne sa k nim dostali aj tí menej priebojní. Koľká to radosť na tvári maličkého prváčika, keď trafil vysokánsky kôš. Občas sa lopta odrazila k vyčlenenej skupinke deviatakov, ktorí rozoberali nových frajerov a frajerky, fejzbuky a lajky (nie tie vesmírne) a ako nás majú radi. Párkrát si tiež frajersky hodili a pokračovali v debatách s rukami vo vreckách. Nasledovali ďalšie hody, skoky, naháňačky, štafetové behy a všelijaké iné hry.
Až nastal čas návratu. Za tých pár minút som stihol prehodiť 8 viet s kolegyňou, osloviť 5 žiakov, urobiť dve kontrolné okružné plavby po dvore a podplatil jedného ôsmaka (sľubom, že ho nevyvolám), aby mi pozbieral lopty a zamkol telocvičňu. Tentokrát som sa odviezol na vlne davu až hore na chodbu, decká pozaliezali do tried a ja som si vydýchol, že dnes nebola žiadna cestná lišaj.
