Z ľavej strany beží malé dievčatko, asi trojročné. Oblečené je ako z katalógu Móda pre deti Jar/leto 2006 a vyzerá, že o tom vie. Jej mama sa spolu s kamarátkou kochá výkladmi a občas na malú výchovne zakričí nejaké to „počkaj“, „neleť tak“ alebo „neutekaj, lebo zase spadneš a budeš revať“.
Malá si však vychutnáva vietor vo vlasoch, beží ďalej a tak matka naberie plné pľúca vzduchu a skríkne na celú pešiu zónu:
- „Hortenzia, počkaj!“
Nie som si istá, či má tá veta taký účinok aj v písanej forme, ale keď som to počula, neverila som. Harmónia poobedia bola narušená nečakaným vnemom.
OK, nič proti rodičovskej originalite, len mám občas pocit, že už to zachádza príliš ďaleko. Všetci tí Nicolasovia, Janetty, Marianny, Lucasovia...
Nikdy sa mi také mená nepáčili. Ešte tak Sofia (pardon, Sophia) ujde, ale kým bude pre mňa aktuálne riešiť výber mena pre dieťa, bude Sofia tak zdevalvovaná ako dnes Samuel. Zakričte to meno a otočí sa polka pieskoviska (tá druhá polovica sú dievčatá).
Asi sa do mňa obujú všetci majitelia detí exotických mien, ale stojím si za názorom, že mi pripadá divné snažiť sa zvýšiť „prestíž dieťaťa“ tým, že mu v mene zmením staré dobré K na C, zdvojím nejaké písmeno, alebo mu v rodnom liste spácham niečo tak hrozné ako "Hortenzia" (čo je v podstate celkom pekné meno, ale pre babičky, prípadne literárne postavy).
Aby bolo jasné, je mi ukradnuté, ako si kto pomenuje svoje decko, len sa mi zažiadalo pozastaviť sa nad tou módnou vlnou nezvyklých mien.
Aj tak si myslím, že je to ako s oblečením – pred dvomi rokmi by sa žiadna z nás neodvážila vyjsť na ulicu v topánkach s rovnou podrážkou, či nebodaj v elasťákoch pod šatami. A dnes – aké je to len trendy.
O pár rokov bude možno taký obyčajný Martin alebo Janko príjemným osviežením v záplave Markov, Thomasov a Stephanov. A najviac budú letieť mená ako Vincko, Lojzko, Cecilka a Agneška. Už sa teším. :)
Hasím, čo ma nepáli alebo Nevhodné pre rodičov detí čudných mien
Sedíme na lavičke, lížeme zmrzlinu, vychutnávame si, ako sa nám 24 korún za tri kopčeky rozpúšťa na jazyku a pozorujeme ľudí okolo. Po námestí sa prechádzajú páriky (väčšinu z nich by ešte ani do kina na film s označením „MP 15“ nepustili), mladé rodinky s kočiarikmi a kruhmi pod očami, ľudia venčiaci svojich psov (prečo vyzerá 150-centimentrové žieňa s bernardínom prirodzenejšie ako dvojmetrový chlap s pinčom?), starší manželia (musia to byť manželia – nedržia sa za ruky), občas okolo prebehne „manažér od pohľadu“ (s mobilom pri uchu, v dobrom obleku, ale s rednúcimi vlasmi a rastúcim pupkom – daň zo stresu) alebo pipka na opätkoch, ktoré ašpirujú na výškový rekord (a mne vždy príde zábavné pozerať sa, ako bojuje na mačacích hlavách s gravitáciou).
