Born to work alebo Krátke a pesimistické zhodnotenie situácie

Na základnej sme namiesto spánku cez veľkú prestávku chodili v kruhu po chodbe – keď bola zima. V lete sme mohli ísť na školský dvor. Netrvalo dlho a začala som spomínať na poobedné spanie a želala som sa vrátiť späť do škôlky.

Táto nostalgia mi vydržala až na strednú, kde som doťahovala k dokonalosti svoje utopické vízie „keď vyrastiem, zavediem nový školský systém, v ktorom sa bude začínať o desiatej a po obede bude siesta“.
Dúfala som, že keď prídem na vysokú, bude všetko oveľa lepšie, pretože tam sa nemusí chodiť každý deň na ôsmu a medzi jednotlivými predmetmi bývajú oveľa dlhšie prestávky.

To, že niekde bude háčik, mi došlo pri prvom pohľade na rozvrh zimného semestra. Naozaj sme nezačínali ani raz o ôsmej a niekedy sme mali aj trojhodinovú prestávku, zato sme však končili večer o pol šiestej.
Zakaždým, keď som sa vliekla domov zo zastrčenej časti mesta, kde sídli naša fakulta, som sa nechala unášať predstavou, ako raz konečne z tej školy odídem a bude pokoj. Už len päť rokov, hovorila som si kráčajúc, už len štyri roky, už len tri, dva...

A teraz, keď sa blížia štátnice a z každej strany na mňa číha otázka „a čo chceš robiť po škole?“, mi dochádza, že som sa z tej škôlky nemala tak ponáhľať, pretože odvtedy sa to už len horšilo a po škole už jednoducho nepríde nič lepšie.
Definitívne som si uvedomila, že ma v živote čaká už len práca až do dôchodku. Vstávanie na ôsmu každý deň, žiadny spánok po obede, žiadne letné prázdniny. Už len štyridsať rokov...