Dnes sa mi zdá, ako by som sa vrátil o 50 rokov späť. Aj ja sa pozerám, ako sa chlapec pred očami celého Slovenska hrá so svojimi cínovými vojačikmi. Hra je napínavá a sledujeme ju všetci so zatajeným dychom. Nikto nevie, ako dopadne. Každý obdivuje, aký je generál odvážny. Je odhodlaný bojovať do poslednej kvapky krvi svojich vojačikov. Ak vyhrajú, budú nosiť svojho generála na rukách a možno sa z neho stane aj poľný maršal. Ak prehrajú, majú smolu. Vojačikovia. Odídu na úrad práce a generál do svojej súkromnej gynekologickej ambulancie. Možno bude mať aj viacej práce. Štátne ambulancie skolabujú a niekto sa o pacientky predsa musí postarať.
Táto hra je naozaj veľmi napínavá. Adrenalín jej dodáva aj to, že my ostatní sme nielen divákmi, ale aj jej priamymi účastníkmi. Hra prestane byť hrou, keď zomrie prvý divák. Potom sa začnú hľadať vinníci a každý z hráčov bude ukazovať prstom na toho druhého. Pre toho, komu sa nevráti domov otec, alebo matka, alebo partner, alebo dieťa, to už ale vtedy bude jedno. Pre neho bude podstatné, že stratil niekoho blízkeho. Ty, ktorý čítaš tieto riadky, želám ti, aby si to nebol práve ty.
