Vtedy pred 44 rokmi som bol práve v pionierskom tábore. V takom klasickom, s malými búdkami kam sa akurát zmestili dve poschodové postele. V tých časoch bežný spôsob pre rodičov, ako sa aspoň na tri týždne zbaviť starostlivosti o deti. To ráno bolo akési čudné. Ranná píšťalka zvolávajúca na rozcvičku sa stále neozývala, aj keď slnko už dávno vykukovalo ponad Tribeč. Vôbec nám to nevadilo, ale bolo to čudné. Keď som vykukol z chatky, práve prebehla teta kuchárka z centrálnej budovy do kuchyne a zalamovala pritom rukami. Vyzerala taká vydesená, že nás nenapadlo nič múdrejšieho, ako to, že niekto zomrel. Ale kto?