Ako však išiel čas, pôvodne pestrofarebný obraz udalostí bledol. Brutálna destabilizácia krajiny sa postupne menila na čierno-biely boj dobra so zlom, regulárny politický prevrat na víťazstvo demokratikcých síl a vstup ruskej armády na akt agresie proti tomuto víťazstvu. Rýchle tužky začali písať o boji za orientáciu Ukrajiny a keď som sa z dovolenky vrátil domov, vykreslovali situáciu na Ukrajine už ako legitímnu snahu jej obyvateľov o samourčenie.
Je to ale skutočne tak jednoduché? Dovolím si vysloviť pochybnosť nad týmto naivne zjednodušujúcim a zvrátene ukľudňujúcim pohľadom. To, čo sa na Ukrajine v súčasnosti odohráva je oveľa zložitejšie, komplikovanajšie, vzpierajúce sa rýchlemu pochopeniu.
Pýtame sa: Komu to prospieva? Kto potrebuje atmosféru strachu? Komu vyhovuje konfrontácia? Ukrajinskému obyvateľstvu? Európe? Amerike? Kto z konfliktu profituje a kto stráca? A otázky sa množia ďalej.
V skutočnosti to ale nie je žiadna záhada. My vieme-či vedeli by sme, keby toľkí z nás neodmietali uznať zrejmú sekvenciu príčin a následkov, ako sa veci majú. Kľúč k pochopeniu udalostí na Ukrajine nám poskytuje jej história. V nej sa dočítame, že Ukrajina tak, ako ju dnes poznáme, nikdy nebola jednotným historickým a kultúrnym útvarom, že takouto Ukrajinou sa stala až po rozpade bývaleho ZSSR, že jej západná časť nidky nebola súčasťou Ruska a jej východná čast do neho naopak vždy bytostne patrila a že obe zmienené časti vždy mali a zdá sa, že I naďalej majú rozdielne predstavy o smerovaní spoločného štátu.
Chcieť preto po Ukrajine jednotný pohľad na orientáciu tým či oným smerom pre nás v prvom rade zmanená mnoho trpezlivosti a diplomatického taktu. Podporovať snahy domácich elít jednej alebo druhej strany presadiť sa či dokonca im v rámci takejto podpory sľubovať neprimerané vlastné ekonomické obete (ako sa to práve deje) sa mi zdá krajne nezodpovedné a hlúpe.
Výsledok totiž môže byť jediný, rozbitie územnej integrity Ukrajiny.
