prechádzajúc cez rôzne non plus ultra bombastické správy z mobilov ako sa tá a tá rozišla s tým a tým, ako dietologička (nemýľte si s ideologičkou) odhalila tajomstvo chudnutia, ako sú renomovaní analytici znovu prekvapení, tentoraz so zlepšujúcou sa náladou na burze, až po správu, čo našiel Nefritový králik na mesiaci.
A v tom ma napadlo, či nie je tento náš život iba sen. Niečo ako Matrix. Nahlas rozvíjam ďalej tento myšlienkový pochod a vravím, že kľudne to môže byť tak, že nežijeme v realite, ale že sme súčasťou nejakého veľmi dômyselného programu a všetky veci od veľkého tresku a celá veda, politika, hry a krása a tiež bolesť a utrpenie sú toho súčasťou. Náš každodenný život nás v tom utvrdzuje ako aj všetci politici bez rozdielu veku a pohlavia.
Potom vravím, že to asi tak nebude a že keď sa predsa popálim, tak si veľmi zreteľne uvedomujem tú bolesť, no a opätovne ma napadne, že aj to môže byť súčasťou toho programu. Hlavou mi víria myšlienky pre a proti a potom mi napadlo, že asi to bude tou evolúciou a vyvinuli sme sa ... z čoho sme sa vyvinuli? To nie, to nie je predsa možné, z kameňa a lávy a plynov bičovaných bleskami. No ale na druhej strane za tie miliardy rokov sa to mohlo stať...ale to nie je možné, veď to by musela byť taká náhoda, že nekonečno ku jednej. Čo povieš?
Najhoršie na tom je, že vesmír sa rozpína a nemáme rakety v ktorých by sme sa popreháňali po okolí, či tam nie sú ďalší zúfalci. Ach tá filozofia, to ti je ťažká vec, nedá sa len tak ľahko dobrať pravdy. Človek je na to krátky, keď je súčasťou toho systému. To by bolo iné, keby sme boli nad tým, to by nám bolo hej. Ale nad tým môže byť ďalšie nad tým a tak donekonečna.
A nakoniec nenachádzajúc žiadne odpovede sa obraciam na manželku a pýtam sa jej: „Zlatko, a ty čo si o tom myslíš?“ a manželka na to: „Čo vravíš?“
Nuž a tak sme si spolu zafilozofovali.
