Jednalo sa hlavne o vojsko ZSSR (Zväz Sovietskych Socialistických Republík) a aby sa nepovedalo - „do počtu“, to boli príslušníci vojsk Poľska, Bulharska, Maďarska a NDR (Nemecká Demokratická Republika).
Veľmi veľa sa o tom už popísalo, takže kto má záujem, na internete si môže vyhľadať všetky dostupné informácie. Ja sa skôr pokúsim o týchto udalostiach, pokiaľ sa dá povedať, odľahčenou formou, ponúknuť zopár mojich myšlienok.
A začnem hneď od podlahy. V prvom rade sovietsky komunistickí súdruhovia (prostredníctvom svojej armády) napadli svojich spriatelených komunistov, v spriatelenej krajine a to z dôvodu, že títo naši komunisti si dovolili trošku reformovať komunistickú ideológiu. Stalo sa to bez ich vedomia, na základe akože pozývacieho listu hŕstky pravoverných komunistov.
Čo tej okupácii predchádzalo v skratke:
Po smrti Stalina - najväčšieho komunistického masového vraha svojich vlastných občanov v roku 1953, nastala veľká úľava. K moci sa dostal Nikita Chruščov, ktorý odsúdil Stalinizmus a po jeho zosadení v roku 1964 zasadol na komunistický trón jeho žiak Leonid Brežnev, ktorý Stalinizmus de facto rehabilitoval. V Československu začiatkom roku 1968 odstúpil z funkcie generálneho tajomníka Antonín Novotný, ktorý sa podieľal na vykonštruovaných monster procesoch v päťdesiatych rokoch a ktorý nemal rád Slovákov a ani my jeho. Na jeho miesto bol zvolený veľmi populárny Alexander Dubček, ktorého sme všetci milovali, aj Česi a aj Slováci. Antonín Zápotocký odstúpil aj z funkcie prezidenta a nahradil ho Ludvík Svoboda, ktorého sme mali tiež radi.
Pre tých, ktorí nevedia nič o komunistickej ideológii krátka odbočka. Komunistické režimy uchopia moc a už ju nepustia. Vravia tomu revolúcia. Potom si do ústavy napíšu, že je to vláda ľudu zastúpená komunistickou stranou, ktorá má vedúcu úlohu a nastolia diktatúru proletariátu. Čiže žiadna pluralita, žiadna sloboda, oplotia celý štát ostnatým drôtom (nikto nemôže ísť von do kapitalistickej cudziny bez ich súhlasu) a všetko naplánujú, teda čo sa bude vyrábať, kto to bude vyrábať, kde sa to bude vyrábať a za čo sa to bude predávať. Kto má iný názor, dostane sa do hľadáčiku štátnej bezpečnosti a ide do väzenia. Všetko je nalinajkované, ba aj to, že študenti si nemôžu nechať narásť vlasy siahajúce až na plecia (ako na strednej, kde som chodil do školy).
Zaujímavé na tom je, že títo naši reformní komunisti nechceli nič zásadného zmeniť, iba ten socializmus trocha poľudštiť. Zrušili cenzúru, rehabilitovali a amnestovali politických väzňov atď. A mali aj veľkú podporu občanov, nekomunistov. O niečo podobné sa napokon pokúšal aj Gorbačov v perestrojke o 30 rokov neskôr, ale už bolo neskoro.
Rusi povedali, že nič sa reformovať nebude, nazvali to kontrarevolúciou a tú treba za každú cenu a všetkými prostriedkami potlačiť. To sa aj na našu škodu stalo a za generálneho tajomníka ústredného výboru komunistickej strany Československa bol vymenovaný Gustáv Husák (Dubček ho pomohol rehabilitovať). A nastala takzvaná normalizácia.
Normalizácia bol návrat do pôvodných koľají. Komunisti na všetkých pracoviskách, v závodoch, v kultúre, na školách, jedným slovom všade, robili čistky tým spôsobom, že si pozývali svojich radových členov a tí sa mali vyjadriť, či vpád vojsk Varšavskej zmluvy bola invázia alebo bratská pomoc. Kto odpovedal, že invázia, tak mal „po chlebe“ a kto, že bratská pomoc, tak ten skúškou prešiel. No hnus.
Samotní vojaci ani nevedeli kam idú a prečo a v Sovietskom Zväze tie udalosti propaganda vykresľovala ako bratskú pomoc na potlačenie kontrarevolúcie a väčšina Rusov to tak vníma dodnes.
Ojój veľa by sa o tom dalo ešte písať. Kto má záujem dozvedieť sa viac, môže si prečítať moje zážitky z tých udalostí:
https://blog.sme.sk/janskerko/nezaradene/klemensova-ulica-rok-1968-ked-prisli-rusi
