Bol to a ešte aj je šesťposchodový dvojdom so samostatnými vchodmi ( č.15 a č.17). Všetci jeho obyvatelia sa navzájom poznali, muži sa zdravili zdvihnutím klobúka, ľudia sa zhovárali, navzájom sa doberali a všade pobehovali deti (čiže my). I keď to znie z dnešného pohľadu čudne, bola to kľudná ulica osvetlená plynovými lampami. Pamätám sa, ako plynár chodil s dlhou tyčou a každý večer ich zažínal a ráno zhasínal. Toto osvetlenie bolo zakrátko nahradené neónovými lampami. Hovorím o šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Spomínam si ako sme raz v zime hrali na ulici hokej, až sa tak zotmelo, že sme skoro na puk nevideli, neóny nesvietili a boli sme z toho veľmi sklamaní. Rodičia kamaráta Vlada mali doma telefón a zavolali do elektrární, aby nám „zapli neóny“ a zakrátko sa tak aj stalo a my sme ho oslavovali ako hrdinu a mohli sme pokračovať. Celé naše detstvo sa odohrávalo na ulici, naši nemali strach nechať nás vonku bez dozoru, keďže tadiaľ prešlo iba sem tam nejaké auto. Neboli mobily, počítače ba ani televízory. Aj taký klasický telefón (pevná linka) mal zapojený len málokto . Pamätám sa, mohol som mať okolo piatich rokov, keď si u kamaráta Ľuba kúpili televízor, čo bola veľká udalosť a my deti sme si priniesli stoličky, usadili sme sa ako v kine a s úžasom sme pozerali na ten zázrak techniky.
Herečákom sa ozýval spev a „doremifasolasidó“, alebo hra na nejakom hudobnom nástroji. My sme boli pravdupovediac na tom odchovaní; pre nás deti to bolo niečo úplne normálne. Žila tu skutočne zaujímavá garnitúra umelcov pozostávajúca zo spevákov, hercov, baletiek, hudobníkov, režisérov, jedného výnimočného psa a čo ja viem koho ešte.
V mysli sa mi vynárajú niektoré mená obyvateľov „herečáku“ ako: Kadlečíková, Benkovský, Dvorská, Michalička, Vaňková, Dubovský, Rakovský, Vait, Hulín, Sodoma, Hossa. Nedá sa vymenovať všetkých, to sú len niektoré mená, ktoré mi prišli na rozum a nech mi prosím prepáčia všetci tí, na ktorých som zabudol.
Bolo to zvláštne obdobie, na Slovensku bolo málo profesionálnych spevákov a opera ich hľadala kde mohla. Môj otec pochádzal z Kysúc a mal od prírody krásny hlas (tenor). Za vojny žil v Protektoráte v Čechách, nakoľko jeho prvá manželka bola Češka a súkromne sa učil hudbe a spevu u profesora Jiránka v Plzni. Napísal do Bratislavy, že študuje spev a chcel by sa uchádzať o miesto v opere SND. Po úspešne zvládnutom konkurze ho aj v roku 1944 prijali. Myslím, že v tom čase neexistovali na Slovensku hudobné školy, ale každý kto chcel pracovať v takej významnej kultúrnej a národnej inštitúcii sa musel na túto kariéru pripravovať sám a investoval do toho vlastné prostriedky. Podobne to mohlo byť i u iných spevákov v tom období.
Doma sme počúvali, že dnes hrajú Carmen, či Bohému alebo Toscu... a mená ako Holoubek, Lenárd, Blaho a iné. Otec nás so sestrou niekedy vzal so sebou v nedeľu doobeda na skúšku do divadla. Sedeli sme v divadelnej lóži v tých veľkých, mäkučkých sedadlách a s otvorenými očami sme si užívali to očarujúce a majestátne - takmer až sväté - prostredie a so zatajeným dychom sme sledovali dianie na javisku.
Otec si žil tým svojim bohémskym životom a nemienil na tom nič meniť (bol to nesmierny extrovert a v rodine kolujú neuveriteľné príbehy z jeho života) a my deti sme si žili tie naše aj vďaka našej drahej mame a ulici.
Nuž veru bolo by o čom ešte písať, ale snáď niekedy inokedy. Dúfam, že som Vás príliš nenudil, len som týmito pár riadkami chcel detskými očami vykresliť tú atmosféru a vzdať hold všetkým zabudnutým „zborákom“ - pre mňa obrom opery SND a tiež všetkým zamestnancom, ktorí stáli pri jeho zrode.
Ak Vás to zaujalo, choďte sa tam pozrieť, zavrite oči a predstavte si ten svet a snívajte. Ale pozor na premávku.
Pre tých, čo sa chcú dozvedieť viac a z iného uhla:
