Počas mimoriadne tuhej zimy Dunaj zamrzol po celej šírke, až sa dalo po ľadových kryhách prejsť na druhú stranu do Petržalky. Pamätám sa, že ako sedemročný som mal od rodičov zakázané ísť sa tam pozrieť, jój ale viete, zakázané ovocie chutí najlepšie. Kamaráti išli, tak aj ja. Z mosta som sa s veľkými s obavami pozeral na tých odvážlivcov ako prechádzali po kryhách, ktoré sem rieka priniesla a už tu zostali, chaoticky do seba rôzne zakliesnené. To bolo doteraz poslednýkrát, čo Dunaj úplne zamrzol od Viedne až po ústie Čierneho mora. Stalo sa to aj v roku 1956, ale na to si samozrejme nepamätám. Vtedy ľad dosahoval podľa dobových správ hrúbku až 1,8m.
Keďže som býval na Klemensovej ulici, kúsok od rieky, vnímal som ju ako prirodzenú súčasť môjho života. Rád som sa pozeral na jej pokojný a mohutný tok. Často sme sa s kamarátmi zdržiavali a hrali, hlavne na „našej bratislavskej strane“ a na moste (netreba písať na akom moste, keďže v tom čase viedol len jeden most cez Dunaj v Bratislave).
Snímka je z 14. februára 1963. Zdroj: TASR/A. Prokeš
V lete to už bolo iné. S kamarátmi sme sa chodili kúpať na kúpalisko Lido, ktoré sa nachádzalo dolu po prúde na petržalskej strane za mostom. Už neviem, čo stál lístok, ale myslím, že jednu korunu. My sme to ale riešili po svojom, vedeli sme o aktuálnych dierach v plote, ktorými sme sa vždy, keď to bolo možné, prepchali dnu. Korunu sme si ušetrili na malinovku. Najviac nás lákal bazén pre dospelých (mimochodom pre nás deti zakázaný). No ale museli ste dávať sakramentský pozor, nesmeli ste rozhorúčený skočiť naraz do tej studenej vody, ale postupne. Keď ho napustili, tak tam bola nenormálne studená voda, mala asi do desať stupňov. Určite ho napúšťali z vodovodu. V Dunaji bola teplejšia. Pamätám sa ako jedného muža oživovali, asi dostal v tej vode infarkt, či čo. Dávali mu umelé dýchanie, okolo neho dav ľudí, prišla aj sanitka, ale už mu nevedeli pomôcť. Bol tam ešte jeden bazén pre deti, tam bola síce teplá voda, lebo bol plytký, ale to nebolo pre nás až také zaujímavé. A pokiaľ si dobre pamätám, bol tam ešte jeden malý bazénik pre najmenšie detičky. V letných mesiacoch ste mohli vidieť pozdĺž brehu plno opaľujúcich sa ľudí a aj vo vode a my medzi nimi. A plávať v Dunaji, to už je iná káva.
Snímka je z 30. augusta 1962. TASR/Tibor Andrejčák
Častokrát sme sa kúpali v Dunaji, v Petržalke sme zvykli skákať do vody hlavičky z pontóna, kde pristával propeler a plávali sme na Lido. Nuž plávať v tečúcej vode je fantastické, len to má dve nevýhody. Trvá to krátko a naspäť musíte ísť peši. Pamätám sa, ako niektorí odvážlivci aj skákali z mosta do Dunaja, možno z nich podaktorí ešte sú medzi nami, ktovie.
V čase keď stavali most SNP, mohol som mať tak 14 rokov, sme párkrát aj preplávali Dunaj krížom na druhú stranu. Skočili sme do vody na mieste, kde bol neďaleko od brehu taký pomocný betónový pilier vo vode na bratislavskej strane a vyšli sme v Petržalke na Lide. Najradšej sme si bahnili v tých vlnách, ktoré robili remorkéry, ktoré za sebou ťahali, vlečné člny („šlepy“ sa v hantírke volali), keď vozili tovar hore do Rakúska alebo dole až do Izmailu. Robili veľké vlny a my sme sa cítili, akoby sme plávali v mori.
Museli sme si ale dávať pozor na pohraničnú stráž, ktorá hliadkovala hore-dolu po Dunaji v motorovom člne a strážila hranicu s Rakúskom. Bola to veľmi prísne strážená hranica, ktorá nás oddeľovala od toho „hnusného a zahnívajúceho kapitalizmu“. Keby nás uvideli vo vode, tak by sme mohli mať problém. Nechceli sme to riskovať a do vody sme skočili, až keď ich nebolo vidieť a plávali sme do stredu Dunaja. Mostný pilier mal taký odskok, takže pred ním sme sa obrátili na znak, šmykli sme sa na ňom, ako na šmykľavke, za ním sme si museli dávať pozor na veľké víry, ktoré tam boli a potom kraulom sme museli riadne zabrať, aby nás to nezanieslo do prístavu, keďže tok rieky sa stáča doprava. Mali sme čo robiť, aby sme vyplávali na Lide.
S Dunajom ma spájal i prístav, kde som si ako tínedžer chodil privyrábať počas letných prázdnin. V nákladnom priestore v podpalubí som šúroval a potom i farbou natieral šlepy, ktoré bolo treba z času na čas zbaviť hrdze a natrieť. Bolo tam ako v pekle, prach a horúco a potom tie výpary z náterov. Často sme sa museli ísť hore na palubu nadýchať čerstvého vzduchu, hlavne pri natieraní. No boli to zaslúžené peniaze. Ľudia, ktorí sa pohybovali v prístave, od robotníka po kapitána, boli tvrdí chlapi, zvyknutí na manuálnu prácu a týmto im vzdávam hold. Môj otec ešte chodil aj sem tam vykladať do prístavu vagóny, ja už nie.
A ešte je tu aj môj športový aspekt Dunaja. Ja som síce nebol vodák a ani rybár, ale v Dome lodníkov mali pingpongový stôl, kde som si veľmi rád chodieval zahrať s kamarátmi pingpong. Jój koľko turnajov sme tam zohrali.
Nuž tak sme žili s Dunajom. Veľa vecí sa odvtedy zmenilo. Pribudli mosty, aj ľudia sú iní. Život sa zrýchlil. Prial by som si, aby Dunaj nebola len nejaká rieka, čo tadiaľ preteká, ale aby bol čoraz viac začlenený do života mesta a bez pátosu i do sŕdc jeho obyvateľov.
