Hrať šachy ma naučil môj otec, môžem povedať, že vášnivý amatérsky šachista. Postupne ma vťahoval do tej hry, spočiatku mi dával „fóra“ - dámu, neskôr vežu, potom strelca alebo koňa. Keď už som sa zlepšil, tak s tým prestal, ale ani v najmenšom ma nešetril a stále som prehrával. V tom čase mi aj prebleslo hlavou, že by ma mohol niekedy nechať vyhrať, ale vzápätí som to zavrhol s tým, že čo by to bolo za výhru. A mojim snom bolo, aby som nad ním konečne férovo vyhral, sám a bez pomoci.
A tak som si kúpil knihu o šachu a potajomky študoval. Oboznamoval som sa s tým, že kľúčom k víťazstvu je zahájenie a tiež ako sa nepúšťať bezhlavo do boja, pokiaľ nemáte rozvinuté figúrky. Už ani neviem koľkú partiu som prehral, bol som takmer v koncoch, až som si jedného dňa povedal, že skúsim inú taktiku, ktorá napokon slávila úspech. Skoro celú svoju armádu som vrhol do útoku na jeho kráľa a za cenu veľkých obetí som konečne zvíťazil. Otec sa síce pokúšal zas na mojom nechránenom krídle, ale už to nestihol. No to bola slasť a zalialo ma nevýslovné blaho, keď som videl ten jeho prekvapený výraz. Hrali sme ešte veľa partií, kým sa mi ho podarilo zdolať druhýkrát. Boli dni, keď sme zostali celý deň v pyžame, tak sme sa „sekali“, s prestávkami na „cikpauzu“ a na jedlo.
Chodil k nám na partičku aj syn otcovej kolegyne z divadla, tiež vášnivý amatérsky šachista. S otcom zvádzali nemilosrdné súboje, to ste mali vidieť tých dvoch kohútov a tie komentáre k tomu. No bola to bitka titanov.
Počas vojenčiny som tiež rád hrával šach v osobnom voľne. Spomínam si ako som raz hral za náš vojenský útvar proti gymnazistom z Popradu. Hral som na prvej šachovnici s fakt dobrým šachistom, ale tiež namysleným a už som bol ako sa hovorí „na lopate“. Po každom ťahu si odbehoval od stola a zabával sa tam, čo ma dosť znervózňovalo, ale aj motivovalo. To sa mu napokon aj stalo osudným, lebo som mu pripravil pascu, ktorú prehliadol a prehral. Tréner mu poriadne „naložil“, ale ja som v duchu jasal - tak a máš to, nebudeš ma ty nasie...
Po skončení základnej vojenskej služby som sa zamestnal v národnom podniku Kablo Bratislava, na základe odporučenia otcovho šachového „kolegu“ z Luxorky. Dôvod bol ten, že som to mal blízko z domu a mali tam aj šachový oddiel - Spartak Kablo. Neskôr, koncom sedemdesiatych rokov som mu aj predsedal. V rámci podniku sme organizovali šachové turnaje k rôznym príležitostiam a hrali sme mestskú súťaž osemčlenných družstiev, do ktorej boli zapojené bratislavské podniky a kolektívy. Nedá mi nespomenúť Dežka Schmidta, starého pána, neúnavného organizátora a funkcionára, ako sedí v tej svojej papiermi zavalenej kancelárii a neustále niečo rozmnožuje.
Spomínam si, ako sme hrali s „vozičkármi“, kde bol každý z nich nejako fyzicky postihnutý, ale mentálne, ani v najmenšom. Môj súper sedel na vozíčku, jednu ruku nemal dobre vyvinutú a vlásky na hlave mal ako páperie. Nijako som ho nešetril a ani on mňa, zviedli sme krutý neľútostný boj, ktorý sa skončil mojou prehrou. Veľmi si to užíval, mňa to zas mrzelo, ale čo sa dá robiť, raz vyhráte, raz prehráte. Zaujímavé zápasy sme zvádzali aj s družstvom hluchonemých. Raz sme sa aj dostali do konfliktu, keď nás obviňovali, že sa medzi sebou tajne zhovárame a my zas ich, že si stále niečo ukazujú. Urovnali sme to tým, že oni sa prestanú dorozumievať rukami a my prestaneme špúliť ústa.
Zviedol som ešte veľa skvelých víťazstiev, ale aj krutých prehier. Taký je šach, učí vás taktike a stratégii, ale aj trpezlivosti a pokore. Pred pár dňami som vytiahol šachy zo skrine, vysypal figúrky na stôl a povedal mojej štvorročnej vnučke „poďme bojovať“. Mali ste vidieť, ako sa jej zablyslo v očkách. A ako to dopadlo v tej slávnej bitke medzi armádou Alexandra Macedónskeho a Perzskou armádou, na čele ktorej stál obávaný Dareios III.? Tak to je už iný príbeh. No a Kablo Bratislava n. p. už tiež nestojí; česť jeho pamiatke.
Tu sú niektorí členovia nášho šachového oddielu. Spoznávate sa tu chlapi? Akí ste boli pekní a mladí?
