Som abstinent. A čo teraz? Diel druhý.

Písmo: A- | A+

Alkohol, ach jaj, koľko prívlastkov si už dostal. Boli chvíle, keď sme boli kamaráti, mohol som sa ti zveriť, zabávali sme sa a šantili až do rána bieleho... A kedy sa to pokazilo?

Videli ste film „Dobyvatelia stratenej archy“, kde hlavnú úlohu stvárnil Harrison Ford v úlohe Indianu Jonesa? Pamätáte sa na tú scénu, keď po otvorení archy z nej vyletí tá očarujúca víla, hľadí na vás tými zvodnými očami, ale vzápätí sa zmení na smrť rozsievajúceho démona? Tak je to podľa mňa aj s alkoholom u ľudí, ktorí dlhodobo pijú alkohol, len s tým rozdielom, že tá scéna trvá roky a nie sekundy, ako v tom filme.

Pre niektorých z vás, ktorí by mali problém s porozumením, alebo nevideli spomínaný film, krátke vysvetlenie – najskôr víla krúži okolo vás, usmieva sa na vás celé roky a vraví vám aký ste krásny a výnimočný a ani sa nenazdáte a bum – démon. Toto majte na pamäti a dajte si na to pozor. Tá závislosť sa vyvíja pomaly, pripomína mi to tie diskusie o marihuane. Alebo teraz tak často diskutovaná téma o závislosti na „mobilovaní“. Ale späť k alkoholu.

Dobre, podcenil som „ho“, ale kto vedel, ako to dopadne? Prvé roky to išlo skvele, potom sa to začalo zadrhávať. Môj najväčší omyl ku koncu bol, že som si myslel, že len s alkoholom dokážem prekonať všetky tie prekážky v živote. Navonok som normálne fungoval, mal som dve zamestnania, ale potom som sa dostal do bodu, keď som si nevedel predstaviť život bez alkoholu a ani s ním. Už som to prestal kontrolovať. O jój, veľa by som mohol ešte povyprávať. Vravel som si, čo chceš byť bezdomovec? V mysli som si opakoval to príslovie: „Tak ako sa pes vracia k vývratku svojmu, tak blázon opakuje bláznovstvo svoje“. Milujem slobodu a v tomto kontexte mám na mysli vnútornú, osobnú slobodu a alkohol, to bola tá guľa na nohe. Už ma unavovalo všetko tomu podriaďovať. Tá túžba po slobode ma poháňala vpred, ale dlho som s tým ešte bojoval, kým som sa odhodlal a definitívne s tým „sekol“.

Hovorte si, čo chcete, ak prekročíte „Rubikon“, tak sa už nad alkoholom nedá vyhrať. Alkohol len treba ignorovať, čo sa mi úspešne darí už 25 rokov. A tak sme sa rozišli. Ale nemyslite si, že som z toho nejaký zdeptaný, práve naopak. Som šťastný, že nepijem. A že sa to niekomu nepáči, ma ani za mak netrápi. Ja nikoho neodhováram, ani nenahováram.

Sú ľudia, ktorí buď nepijú vôbec, alebo len príležitostne. O tých tu nie je reč. Na druhej strane sú ľudia, ktorých to zaujíma a hľadajú svätý grál všetkých pijanov – kontrolované pitie. Na otázku, kde je tá miera, je veľa odpovedí. Niekto si dá za „kalíštek“, ako tá 80 ročná babka každé ráno – OK; iný si dá občas po dobrom obede jedno pivečko – OK; ďalší si zájde každý večer na 3-4 pivá – zdvihnutý prst (lebo „každý” večer). Alebo tí, čo pijú ako Dáni? Celý týždeň nič a cez víkend „pod obraz“? Každý si na otázku miery musí dať odpoveď sám.

Tým z vás, ktorí sú už tak ďaleko, že to nemajú pod kontrolou a sú z toho zúfalí a nevedia ako ďalej, by som chcel dať tento odkaz - Prestaňte piť a všetko sa na dobré obráti (ako na to, je samostatná kapitola).

Možno máte strach, ako na vás zareaguje vaše okolie. Poznám to veľmi dobre z vlastnej skúsenosti.

Možný scenár:

Oni: Prečo nepiješ?

Vy: Prestal som piť. Už som „chlastal pres míru“.

Oni: Si normálny? Veď nemusíš „chlastať“, daj si len za „jedon“.

Vy: Nie, nie, už som s tým skončil, dám si nealko, ale vy sa neobmedzujte.

Oni: To ako, teraz budeme piť bez teba? A ty sa na nás budeš pozerať?

Vy: Dajte mi pokoj, vy si pite, čo chcete, ja si dám nealko.

Oni: No, je to nejaké čudné.

Ďalší možný scenár – niekde na „christmas party“ alebo na „team buildingu“:

Oni: Všimol som si, že nepiješ, čo si chorý?

Vy: Nie nepijem, som s tým už vysporiadaný.

Oni: To akože vôbec nepiješ alkohol?

Vy: Nie, nepijem.

Oni: A čo sa stalo?

Vy: Pil som veľa a nerobilo mi to dobre.

Verejne priznať, že som abstinent, nie je v našej spoločnosti až také bežné, i keď si myslím, že sa to v posledných rokoch zlepšuje. Na abstinentov sa ľudia pozerajú rozpačito. Nevedia, čo si majú myslieť a ako sa k tomu postaviť. Pracoval som v jednej nadnárodnej spoločnosti, kde som oslávil desiatky vianočných večierkov (za ten čas som pri tanci zodral niekoľko párov topánok), a „team buildingov“, stovky narodenín a menín a mal som tisíce iných príležitostí si vypiť. To isté aj v súkromnom živote.

A ja nič - ani kvapku alkoholu.

Priatelia, keď chcete byť takí „blázni“ ako ja, tak vitajte v mojom svete. Pýtate sa - aký je to svet?

Nuž fantastický.

Keď sa ma niekto spýta, či som bol alkoholik, odpoviem, áno. Keď sa ma niekto spýta, čo som dnes, odpoviem abstinent. Ľudia si radi rypnú a doplnia vás, že ste abstinujúci alkoholik. Môžem potvrdiť. Nerobte si s tým starosti, ani by ste neverili koľko je stupňov alkoholikov a kto všetko tam spadá. Dôležité je, že ste spokojný. Spočiatku sa vám to bude zdať ťažké, ale keď vytrváte, odmena sa určite dostaví. A budete šťastní. Verte mi! To je blud, že bez alkoholu sa nedá žiť. A že už nikdy nebude sranda. Hovadiny!

Môžem ubezpečiť všetkých, čo sa boja vykročiť na cestu abstinencie, že to nie je koniec sveta. Viem o tých obavách. Myslíte si, a teraz čo budeme robiť? No nič, žiť ako iní ľudia, so všetkými radosťami a starosťami. O výhodách som písal v minulom blogu. Nechcem tu robiť nejaký nábor, svoje som si odpil, spotrebnú daň štátu zaplatil a ani firmy vyrábajúce alkohol sa na mňa nemôžu sťažovať. Akurát moja rodina. Ale tá ma na šťastie podržala.

No nič, budem končiť, dosť som sa tu obnažil. Už som nechcel písať na túto tému, ale z reakcií vidím, ako veľa ľudí to zaujíma a bojuje s tým. Snáď to niekomu pomôže. Na zdravie.

Skryť Zatvoriť reklamu