V poslednej dobe som sa vrátil k filmom, v ktorých hlavnú postavu stvárnil vynikajúci herec a režisér Toni Servillo, a to "Nech žije sloboda!", "Veľká nádhera" a iné. Teda k takým, ktoré keď skončia, tak vo vás ešte nejaký čas rezonujú.
Dej filmu "Nech žije sloboda!" je postavený na tom, že predseda jednej opozičnej strany takpovediac v robote vyhorel, rating strany klesal, tak sa jedného dňa zbalil, nikomu nič nepovedal a odišiel nevedno kam. Chvíľu sa to strana snaží zakamuflovať, že ochorel a že sa za pár dní vráti. Jeho manželka napokon v snahe zachrániť situáciu navrhne jeho osobnému asistentovi, že by mohli osloviť švagra, manželovho brata - dvojča, ktorý sa na nerozoznanie na neho podobá, že by ho mohol v jeho neprítomnosti dočasne v politike zastúpiť. Bratia sa síce na seba podobajú ako vajce vajcu, ale majú odlišné povahy. Na to sa asistent pýta, či nie je on v blázninci a manželka mu odpovedá, že už nie, že už sa vrátil.
Takže tu máme vyliečeného „blázna“, ktorý hrá vrcholného politika, predsedu najsilnejšej politickej opozičnej strany, ktorej klesajú percentá. Tak ako to dopadne? Zachráni „blázon“ svojmu bratovi kariéru? Vo filme ma zaujalo niekoľko scén. Tu sú dve z nich.
Scéna prvá - jeden známy novinár z prestížneho denníka náhodou zbadá predsedu večerať v reštaurácii pri vedľajšom stole celkom samého (asistent si musel ísť zatelefonovať) a pýta sa ho, či by s ním mohol urobiť interview (s čím on súhlasí), netušiac, že to nie je on, ale jeho brat a vraví mu: "Vaši voliči nemajú veľa dôvodov k radosti, čítal som tvrdé kritiky na Vašom blogu i na blogu Vašej strany". "Dobre, že ma majú moji voliči dosť, lebo i ja ich tiež niekedy mávam dosť." "No dobre, to tam radšej nebudeme dávať." "Naopak, ešte tam pripíšte, že politici sú tuctoví, pretože majú tuctových voličov. Sú to zlodeji, lebo voliči sú zlodeji, alebo by radi boli." A potom ešte dodal: " V parlamente ani jeden blázon nevie, že je blázon." Scéna končí ako sa novinár pri odchode sprisahanecky pristaví pri asistentovi, ktorí sa medzičasom vrátil a pomedzi zuby precedí: "Čo to mal za nemoc, je z neho úplne iný človek."
Scéna druhá - na straníckom mítingu pred obrovským davom, prichádza na pódium, obzerajúc si veľký billboard za ním, na ktorom sú slová ako reformy, spravodlivosť, právo, spoločnosť, zákonnosť, investície a iné. Pomalým krokom prichádza k mikrofónu, zatiaľ čo dav dychtivo čaká na jeho slová a začne: "Je jedno slovo, ktoré mám obzvlášť rád, ale tu - ukazujúc na stenu tiahnucu sa cez celé pódium, nie je. To slovo je vášeň. Kľúčové slovo nielen pre politiku, ale i pre život." Potom rukou s vystretým ukazovákom ukáže na jedného mladíka vpredu pod pódiom a zvažujúc každé jedno slovo vraví: " Počúvaj, to k tebe hovorím. Vravíš... nevyzerá to pre nás dobre. Tma hustne, síl ubúda. Teraz po toľkých rokoch práce sme v ťažšej situácii než na začiatku. Nepriateľ stojí pred nami, silnejší ako predtým. Jeho sila, zdá sa vzrástla. Vyzerá nepremožiteľný. A my sme sa dopustili chýb. To nemožno poprieť. Je nás stále menej. Naše heslá sú zmätené. Niektoré naše slová nepriateľ prekrútil tak, že sa nedajú poznať. Čo je chybné a falošné na tom, čo sme povedali? Len niečo, alebo všetko? Pre koho ešte niečo znamenáme? Len prežívame, unášaní prúdom? Keď zostaneme vzadu, nebudeme nikomu rozumieť a nikto nebude rozumieť nám. Alebo sa máme spoliehať na priazeň osudu?"
Potom ešte raz ukázal rukou na mladíka a zakončil: "Na to pýtaš. Nečakaj odpoveď, iba ak tú svoju."
A nasledoval obrovský aplauz. Film pokračuje ďalej, nasledujú ďalšie scény, popularita strany ide rapídne hore, je to ako závan čerstvého vzduchu a asistent vraví, že sa bojí dňa, keď sa jeho brat vráti. Film končí tak, že...nebudem prezrádzať, oplatí sa vidieť.
Aké z toho plynie ponaučenie a či je tam nejaké? Skúste ho nájsť. Odporúčam. A ešte jedna poznámka na záver. Rozmýšľal som, či mám tento blog zaradiť do sekcie Kultúra, či Politika. Napokon som ho zaradil tam, kde ste ho našli.
