Najskôr si povedzme niečo o rozdieloch medzi Ukrajincami a Rusmi. Rusov tu budem označovať všetkých, bez ohľadu na národnostné zloženie, či sú to etnickí Rusi, alebo či pochádzajú z tých depresívnych regiónov, i keď nájsť etnického Rusa je niečo také ako nájsť etnického Slováka, či etnického Maďara. No ale, keď si prisvojili víťazstvo v boji proti fašizmu, tak ich hodím do jedného vreca a nebudem ich deliť na Rusov, Buriatov, Tatárov, Baškircov, Čečencov, Dagestancov ...
Ukrajinci sú otvorenejší, srdečnejší, pohostinnejší, ale najväčší rozdiel je v tom, že chcú vziať osud do vlastných rúk a niečo so svojimi životmi urobiť, aby sa mali lepšie a nechcú len slepo poslúchať a znášať šikanu, či násilie. Za tých tridsať rokov samostatnosti zistili, že sa to dá. U Rusov takých vlastností niet, drvivá väčšina bude trpieť, poslúchať, poslušne znášať akékoľvek príkorie, Putin im dvadsať rokov sľuboval, že vydržte, bude lepšie a oni slepo poslúchajú a veria, že to čo robí je správne.
Ľudí strašia „Majdanom“, že ak by bola revolúcia, tak bude ešte horšie. Majú strach, vravia si, máme svoje zamestnanie, pôžičky, hypotéky a boja sa zmien. Neuvedomujú si, že to závisí od nich ako sa budú mať a nie od verchušky. Neuvedomujú si, že k tomu, aby sa mohli mať lepšie je treba aj niečo urobiť a nie byť apatickí a len slepo poslúchať. Česť výnimkám. Vohnali ich do otroctva, ku ktorému privykli. Zaujímavá je štatistika v nostalgii za Sovietskym zväzom. V roku 2010, 55% Rusov banovalo za Sovietskym zväzom, zatiaľ čo u Ukrajincov to bolo 46%. Desať rokov na to, teda v roku 2020 to číslo u Rusov vzrástlo na 65% a u Ukrajincov naopak kleslo na úroveň 32%. To hovorí za všetko.
Šokujúce je i ďalšie číslo, a to popularita Stalina v Rusku. Zatiaľ čo v roku 2012 to bolo 28%, teraz je to 60%. No to ma podrž, mimoriadnej popularite sa teší najväčší masový vrah vlastných obyvateľov. Sadista, ktorý dal zahubiť prinajmenšom dvadsať miliónov vlastných občanov a kde by ste v tom čase nanašli jedinú rodinu, ktorej by sa to zabíjanie nedotklo. V ruských hlavách je zviazaný len s víťazstvom nad fašizmom. A to „pabédobesnenie“ im zostalo. Preto neprotestujú, čakajú na „pabédu“, ktorú im Putin sľúbil.
Takže proti komu to vlastne Ukrajinci bojujú. Okrem veliteľov a profesionálnych vojakov to boli spočiatku branci, ktorí si mysleli, že sú na cvičení. Dva týždne sa preháňali v tankoch pri hraniciach a to že sú v boji zistili až 24.2.2022, keď im vydali príkaz „vpred“ a „páľ“ a tiež, keď vedľa nich začali vybuchovať granáty a umierať rovesníci. Na to, že sú vo vojne museli prísť až sami. Väčšina z nich sa už domov nevrátila. Takisto i viacerí generáli, dôstojníci, až po nižšie veliteľské hodnosti. Keďže straty v ruskej armáde sú obrovské, začali verbovať vojakov i z okupovaných území Dombasu, Luhanska a juhu Ukrajiny. Toto považujem za najcynickejšie. Najprv ich „oslobodia“ a vzápätí pošlú, proti ich vôli, nepripravených ako potravu pre delá. Potom sú tu ešte Kadyrovci a rôzni žoldnieri, tzv. Wagnerovci. Tí verbujú vojakov za 53 dolárov na deň. Neviem ako to je so Sýrčanmi a inými polovojenskými skupinami.
Volodymyr Zolkin, analytik a freelancer, ktorý sa zhováral s ruskými zajatcami a analyzoval ich motiváciu vraví, že tá je u nich rôzna, ale keďže väčšina z nich pochádza z najchudobnejších ruských regiónov, tak sú to peniaze. Po zistení, že s ich príbuznými sa nedá rozumne dohovoriť, tak to skúšal cez emócie a city, ktoré u nich zostali, ako je materinský, či otcovský cit, že ich syn, manžel, brat, bol zajatý a dať im nejaký odkaz, že čo sa tu na Ukrajine stalo, ale z ich strany nie je žiadna reakcia, plač alebo nárek, oni si neuvedomujú vážnosť situácie. Vraví, že je tu veľká časť Rusov, 30-40%, možno i viac, ktorým sa nedá už nič povedať a sú zrelí na psychiatrickú kliniku. Medzi zajatcami sú i ľudia z Moskvy, či Petrohradu, ktorí majú dlhy a rôzne pôžičky.
Najpravdepodobnejší scenár konca vojny bude ten, keď už ľudia nebudú mať na základné potraviny. Nie na protest, že ich deti a otcovia hynú na Ukrajine, alebo nebodaj za to že už sa nemôžu pozerať na tú genocídu, ale vtedy keď chladnička porazí televízor.
Odboj sa už začal. Potom čo Strýko Váňa, čo je Ruská obdoba McDonald’s oznámil, že už nebude ponúkať Big Mac, hlúčik mladých recesistov protestoval v Moskve pred ministerstvom obrany a skandoval: „Vráťte nám Big Mac!“
