Každý, kto je príliš dlho vo svete sa zašpiní. Hudba teší a zbavuje ťažoby sveta. Niekto chodí do krčmy a tam na krátky čas vypne. Niekto je vypnutý dlhší čas, vpadne do seba, je na dne hlbokej studne, kričí o pomoc, ale tá neprichádza. Pre tých mám radu: proste a bude vám dané. Potom sú ľudia, ktorí nie sú v studni, ale v zajatí. V zajatí práce, ktorá ich nebaví, osobnej neslobody, alebo mamonu a nemajú čas si všimnúť, keď kvitnú stromy, alebo prilietajú prvé lastovičky. Ľudia, ktorí pozerajú do zeme. Aj ja som tam bol, či už v studni, alebo v zajatí. Viete čo je ohromujúce? Že sme v podstate rovnakí. Mám veľkú úctu k ženám. Sú také silné a odvážne. A vedia veci zjednodušiť. Píšem, čo mi napadá, to je výhoda blogovania, nemusíte myslieť na koncepty a osnovy.
A hrám na gitare, čo ma zaujme; amatérsky, pre radosť. Chytila ma pieseň od Louisa Armstronga What a wonderful world. Hrám a spievam „armstrongsky“, nie je to ešte ono, manželka zaviera okno, teší ma, že som konečne chytil akordy a rytmus. V rádiu idú vianočné piesne, znie hudba, v ktorej sa kúpem, skáčem hlavičky alebo sa nechávam len tak unášať na jej vlnách. Nie je to príliš limonádové? Odpustite prosím, idú Vianoce, dieťatko sa onedlho znovu narodí a vtedy mäknem. Už aby sa skončili všetky vojny.
Niekto chodí k psychoanalytikovi a ja to vybúcham, či vybrnkám do gitary. Hudba je vlastne len akési vlnenie, ktoré sa nám dostáva do duše a nezáleží na tom aká, boli časy, keď ma zachránil Carreras, Pavarotti, Dvorský, či Caballe. Zaujímavé je, že som nikdy, ozaj nikdy nebol fanúšikom nijakej konkrétnej kapely. Uvažujem, či to nie je čudné. Asi je.
Okolo mňa vyčíňa korona, chytili ju deti, vnúčence, svatovci. Niežeby ju naháňali, ale tak je to vždy v živote, že sa striedajú dobré veci so zlými. Poriadne ich to draplo. My s manželkou zatiaľ odolávame, len aby nebolo horšie. Uvažujem o budúcnosti. O tej vlastne uvažujem odjakživa. Vždy som bol málo v prítomnosti. Videli ste film A. I. Umelá Inteligencia z roku 2001? Tá záverečná scéna ako ľudia z ozaj ďalekej budúcnosti vytiahli chlapčeka - hračku obdarenú umelou inteligenciou z dna mora a splnili mu jeho najvrúcnejšie prianie, aby mohol byť aspoň jeden deň so svojou ľudskou mamičkou. To je ten optimistický pohľad na UI. Ja mám skôr obavu až strach kam nás tie preteky k ovládnutiu UI zavedú. UI je ako oheň, len aby nás nespálil.
Napadá mi, čo by si tak asi pomyslela UI, či ľudia, keby čírou náhodou v ďalekej budúcnosti vykopali tento blog z hĺbky internetu.
Takže toto robím v týchto dňoch. Okrem iného.
Prikladám malú ochutnávku. Len upozorňujem, aby vám nezostala kostička v krku.😂
